Minulý týzdeň sa v MsKS konala beseda s Jozefom Banášom. Chcela som to vidieť a počuť, veď v malom mestečku často nestretávame takéto známe osobnosti. Pridanou hodnotou pre mňa bolo, že je to otec známej Adely.
Meškanie pána Banáša bolo utvrdením, že to bude naozaj zaujimavé, keď ho nechceli pustiť z Lipian. Prišiel a profesionálne sa začala beseda s veľmi zaujímavým človekom, ktorý precestoval mnoho krajín, kultúr. Pútavo opisoval komické situácie aj z našej politickej scény, v ktorej pôsobil. V podstate to boli časti z jeho kníh, ktoré boli šikovne reklamne prezentované. Neviem, ako ostatných prítomných, ale mňa viackrát zarazilo, ako pokojne tento pán spisovateľ nášho Pána Ježiša Krista znevažoval a prekrúcal to, v čo ako kresťania veríme. Šikovne niečo citoval aj z Písma, aby zase skôr vyzdvihol náboženstvá východných krajín. Kríž nášho Pána zosmiešnil a porovnával ho so šibenicou či samopalom, ktorý by sme nosili na krku po akte smrti. A ja kresťan, som tam sedela s rozbúchaným srdcom, vedomá si toho, že sa treba postaviť a niečo povedať... Sám vravel, že chce svojimi knihami len rozpútať debatu a že sa mu to darí. Áno, a my sme iba sedeli a počúvali. Ani ja som nevstala, aby som protestovala. Beseda pokračovala svojím tempom a príbehmi.
Prečo píšem? Nakoniec mohli ľudia kupovali tú „kvalitnú“ literatúru, kde náš Boh je prezentovaný svojským vymysleným nebezpečným spôsobom. Mnoho ľudí urobilo kvalitnú tržbu pánu Banášovi možno sa ani nezamysliac, že svedčíme nielen slovom, ale aj svojím konaním, skutkom.