Bolesť a choroba sú kríže, ktoré neustále patria k najväčším
problémom človeka. Choroba sa nedotýka len tela, ale zasahuje celého človeka –
telo, dušu i ducha. Mnohých to môže viesť k nepokoju, skľúčenosti, strachu a
izolácii. Ide tu o udalosť na hranici – závislosti na živote.
Cirkev svojou materinskou láskou nezabúda na svoje deti, ktoré sa ocitnú v
takejto situácii. Odjakživa patrila starostlivosť o chorých k jej základným
charakteristikám. Sám Ježiš ju nabáda: „Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol
som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý
a zaodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma.“ Teda starosť o chorých sa
zameriava tak na poslúženie, vyslúženie sviatostného pomazania, ako aj na
modlitby spoločenstva za svojich chorých (Vyznávajte si teda navzájom hriechy a
modlite sa jeden za druhého, por. Jak 5,16a).
Samotná návšteva chorého spojená s pomazaním má za úlohu ho posilniť a
uzdraviť. Je možné túto sviatosť prijať aj viackrát. Napríklad pred ťažkou
operáciou alebo keď sa stav výrazne zhoršil. Odporúča sa ju prijať aj ľuďom v
pokročilom veku, hlavne ak im ubúdajú sily.
Vysluhovateľom sviatostného pomazania chorého sú biskup a kňaz. Koná sa
vkladaním rúk, modlitbou a mazaním olejom chorých na čele a rukách chorého.
Chorý tak prijíma sviatostnú milosť, ktorá mu napomáha vo viere prijať chorobu
a v nádeji v uzdravenie čeliť neúspechom či zúfaniu.
Táto sviatosť sa udeľuje živým, nikdy nie už mŕtvej schránke človeka, v ktorej
sídlila nesmrteľná duša.
Je potrebné pred udelením pomazania chorých prijať sviatosť zmierenia, alebo ak chorý už nedokáže sa vyspovedať, tak mu pomôžeme vzbudiť si ľútosť nad hriechmi.
