Presný dátum vzniku nie je známy. Ale z historických záznamov jasne vyplýva, že už v tomto období (v polovici 19. storočia) bol Sabinov sídlom Sabinovského dekanátu, ktorý sa predtým volal Širocký dekanát.(1) Dôvod bol ten, že ešte na začiatku 18. storočia zo Sabinova spravovali terajší Toryský, čiže Lipiansky dekanát. A preto nový kandidát na farára v Sabinove bol zároveň kandidátom aj na dekana.
Aj po smrti J. Šoltésza boli traja kandidáti na úrad farára - dekana v Sabinove - Ján Kokorák, Ján Gallé a Jozef Onczay. Najvhodnejším sa síce ukazoval druhý kandidát, ale napokon vyhral Jozef Onczay - dovtedy farár v Radáči.(2) Do úradu farára ho 28. augusta 1862 uviedol vicearcidiakon Augustín Mazalik, farár v Širokom. Onedlho po zaujatí miesta nový farár posvätil zástavu obuvníckeho cechu. Po jej posvätení šli veriaci so svojím farárom s touto zástavou v procesii k novopostavenému krížu, ktorý sa nachádzal pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves.(3)
V roku 1862 sa v Sabinove nachádzalo niekoľko krížov, ktoré boli vystavané najmä okolo ciest. Pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves stal nový kríž, ktorý bol postavený a posvätený v prvú májovú nedeľu tohto roku. Pri tejto posviacke, ktorá sa konala večer, sa zišlo veľa veriacich, a preto piaristi pri tejto príležitosti predniesli aj slávnostnú reč.(4)
Poobede 2. septembra 1863 o 13.15h zachvátil Sabinov ďalší požiar.(5) Horieť začalo v treťom dome od mestského magistrátu. Tento dom vlastnil istý Žid menom Fald. Raz už v tomto dome horelo, a to v roku 1846. Oheň sa veľmi rýchlo rozšíril aj na ostatné domy v meste. Veľmi tomu napomáhala skutočnosť, že domy boli postavené tesne vedľa seba. Požiar postupne zachvátil takmer tri štvrtiny mesta. Plamene zasiahli aj kostol, faru, Piaristické kolégium a zvonicu. Občanovi Jánovi Iterhurovi sa s pomocou niekoľkých ďalších obyvateľov podarilo zachrániť aspoň zvony pred roztavením. Strecha veže farského kostola však úplne zhorela. Poškodená bola aj strecha nad svätyňou a štyri kamenné stĺpy v kostole. Náklady na opravu kostola boli pomerne vysoké a hradil ich z veľkej časti patrón kostola.(6) Plamene však okrem škôd na domoch, kostole, fare, zvonici a kolégiu zničili aj asi 30 ovocných záhrad. Na tento požiar ale najviac doplatili chudobní obyvatelia bývajúci za hradbami mesta. Im zhoreli asi dve tretiny všetkých domov, pretože tieto boli prevažne drevené. Napriek tomu, že mesto nemalo peniaze, pustilo sa do veľkej stavebnej obnovy. (7)
Rozsahom aj spôsobenými škodami bol tento požiar menší ako prvý v roku 1461, keď mesto vypálili bratríci. Spôsobil však, že sa prikročilo nielen k oprave domov, ale aj k úplnej, dlho odkladanej a potrebnej renovácii celého kostola, zvonice a k oprave Piaristického kolégia. Samotné kolégium bolo nanovo opravované po necelých dvadsiatich rokoch, pretože, na rozdiel od kostola, ho opravili aj po požiari v roku 1846.(8)
Po ukončení opráv boli v roku 1895 steny kostola vymaľované freskami. Tieto však čas a klimatické podmienky tak poškodili, že sa už nedali opraviť a takto zachovať až do súčasnosti. V kostole ostali len dve: prvá na severnej strane svätyne, na ktorej je znázornené sťatie sv. Jána Krstiteľa, a druhá na západnej strane víťazného oblúka – je na nej zobrazené nanebovzatie Panny Márie.(9)
V júni 1865 Sabinovský dekanát navštívil košický biskup Ignác Fábry.(10) Cieľom jeho návštevy nebola len vizitácia, ale prezrel si aj, ako pokračujú opravné práce na kostole a zvonici. Biskup zároveň vyslúžil sviatosť birmovania vo farnostiach dekanátu - Svinia, Široké a Fričovce.(11)
Počas opravných prác na kostole a očakávania návštevy biskupa smrteľne ochorel sabinovský farár Jozef Onczay. Po krátkej chorobe 21. júna v roku 1865 o 6. hodine zomrel. Dňa 23. júna sa konali pohrebné obrady a telo nebohého farára uložili na cintoríne v Sabinove vedľa kaplnky. Za tohto farára bol Sabinovu opäť pridelený druhý kaplán. Miesto druhého kaplána nebolo obsadené od roku 1683, keď protestanti násilne obsadili kostol a katolíkov vyhnali z mesta.
Za nového farára do Sabinova bol v roku 1865 menovaný Augustín Mazalik, doteraz farár - dekan v Širokom. Poverovací dekrét dostal 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Do úradu bol uvedený 29. augusta šarišským vicearcidiakonom a farárom v Petrovanoch Imrichom Maczyom. Na tejto slávnosti sa zišlo veľké množstvo veriacich, pretože tento deň je v Sabinove odpustovou slávnosťou.
V októbri 1866 vypukla v Uhorsku ďalšia epidémia cholery. O mesiac neskôr, v novembri, zasiahla aj Sabinov. Hneď na začiatku jej podľahlo osem obyvateľov mesta. Prvou obeťou bola farská gazdiná Mária Hrašeková. Počas celej epidémia v Sabinove zomrelo asi šesťdesiat ľudí.(12)
V roku 1867 došlo v Uhorsku k veľkému politickému napätiu, ktoré sa ale skončilo pokojne, pretože došlo k dohode, známej pod názvom Rakúsko-uhorské vyrovnanie.(13) Celé Uhorsko bolo hrdé na to, že sa vrátilo k hodnotám vydobytým revolúciou v roku 1848. V celej krajine to vyvolalo veľké oslavy, nadšenie a veľkomaďarské vlastenectvo. Tieto oslavy neobišli ani Sabinov. Každú hodinu sa na zvonoch slávnostne zvonilo, slúžili sa ďakovné bohoslužby a obyvatelia mesta prejavovali svoju radosť.(14)
V tejto atmosfére radosti však prišla smutná správa o smrti košického diecézneho biskupa dr. Ignáca Fabryho. Poldruha roka chorý biskup nechodil a neslúžil mu už ani zrak. Smrť bola pre neho vyslobodením z utrpenia. Zomrel 26. júna 1867 o šiestej hodine ráno. Pochovali ho 1. júla do biskupskej krypty v Katedrále svätej Alžbety v Košiciach. Pohrebné obrady vykonal jágersky biskup Vojtech Bartakovics spolu s biskupmi z Rožňavy a Prešova.
Novým biskupom bol menovaný dovtedajší jágerský kanonik Ján Perger. V košickej katedrále ho slávnostne predstavil jeho dovtedajší biskup V. Bartakovics 27. júna 1867. Hneď na druhý deň sa v katedrále konala biskupská vysviacka.(15)
5. decembra 1868 prijal uhorský parlament v Pešti zákon, ktorý sa týkal školstva. Na jeho základe aj sabinovská cirkevná škola bola premenená na spoločnú ľudovú školu. Táto skutočnosť sa ale nestretla s pochopením u katolíkov, ktorých deti navštevovali školu. Obávali sa, že bude ohrozená čistota viery ich detí, pretože do školy mali chodiť aj protestanti.(16)
Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 1869, bol slávnostne otvorený Prvý vatikánsky koncil. Pri tejto príležitosti sa aj v sabinovskom kostole konali bohoslužby, pri ktorých veriaci prosili o milosť Ducha Svätého a o Božie osvietenie i milosrdenstvo pre koncilových otcov. Pri týchto bohoslužbách bol po slovensky prečítaný list vtedajšieho košického diecézneho biskupa Jána Pergera.
V roku 1872 sa na žiadosť mnohých veriacich začala stavať kaplnka ku cti Panny Márie – Matky Ježiša Krista. Túto kaplnku postavili na „Huším Harbe“. Jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku 20. októbra 1872 požehnal vtedajší farár Augustín Mazalik. Na tejto slávnosti sa zúčastnilo veľa sabinovských veriacich, ktorí za hlaholu zvonov prišli na toto miesto, aby boli účastní na tejto slávnosti. Farár pri tejto príležitosti povedal aj krátku kázeň.(17)
V novembri a decembri v roku 1872 veľmi pršalo. Tieto zrážky spôsobili záplavy, ktoré postihli Sabinov a nevyhli sa im ani ostatné dediny v povodí Torysy. Tieto záplavy boli následne príčinou ďalšej epidémie cholery. Táto epidémia trvala pomerne dlho (prvá obeť zomrela 23. januára a posledná 1. októbra). Najviac obetí bolo najmä medzi deťmi. Za viac ako osem mesiacov jej trvania na ňu zomrelo spolu 306 obyvateľov mesta.(18)
Dňa 8. júna 1873 pricestoval biskup Ján Perger do Širokého, kde bola 9. júna birmovka, na ktorej sa zúčastnil aj sabinovský farár. Ešte v ten istý deň biskup odcestoval do Terne.
11. júna toho roku, o 6. hodine večer, za slávnostného hlaholu zvonov prišiel biskup aj do Sabinova. Jeho prvé kroky viedli do kostola. 12. júna 1873 vykonal biskup vizitáciu vtedy ešte cirkevnej meštiackej školy, ktorú však už navštevovali aj deti protestantov. (19)
Potom ho na fare navštívili poslanci z mestského magistrátu, vojenskí úradníci a, samozrejme, piaristi z kolégia. O 12. hodine mal farár v kostole slávnostnú kázeň, na ktorú napriek zlému počasiu prišlo mnoho ľudí. Na kázni bol prítomný aj biskup a po nej udelil 724 sabinovským veriacim sviatosť birmovania. Na druhý deň ráno o 6.30h, za hustého dažďa a hlaholu zvonov, biskup odcestoval smerom na Lipany. (20)
V roku 1874 si dal ušiť murársky cech na čele so svojím prvým magistrom novú zástavu. Túto 4. apríla na Bielu sobotu ráno požehnal miestny farár.
V roku 1874 sa v kostole už nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov – Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826), cechu súkenníkov – Panna Mária (1826), cechu krajčírov –kríž a Sťatie svätého Jána Krstiteľa (1831), cechu obuvníkov – túto požehnal Augustín Mazalik, vtedy ešte farár v Širokom (1862), čierna pohrebná zástava (1871), zástava Ružencového spolku (zo 70. rokov 19. storočia) a spomínaná zástava murárskeho cechu.(21)
Po týchto udalostiach prišla z Košíc opäť smutná správa. Košická sídelná kapitula oznámila sabinovskému farárovi a veriacim, že 5. apríla 1876 o 3.15 h ráno náhle, vo veku 57 rokov zomrel košický diecézny biskup Ján Perger. Diecézu viedol osem rokov. Pochovali ho 11. apríla do krypty v košickej katedrále.(22)
Už 6. mája 1877 vymenoval cisár František Jozef I. do Košíc nového biskupa. Bol ním Konštantín Schuster. Pápež ho potvrdil 1. júla a biskupskú vysviacku prijal v Kaloči (Maďarsko) od tamojšieho arcibiskupa Ladislava Haynalda. Slávnostné predstavenie nového biskupa sa konalo v košickej katedrále 2. októbra 1877.(23)
O pol roka neskôr, v júli 1878 v Sabinove opäť horelo. Požiar vznikol v jednom dome nad mestským magistrátom a zachvátil celý rad domov smerom na Orkucany až po podhradie.
Veľmi pamätným dňom pre Sabinov sa stal rok 1879, keď bola dokončená po 33 rokoch rekonštrukcia kostola a oprava veže chrámu.(24) Dňa 20. augusta 1879 vykonal slávnostnú posviacku šarišský vicearcidiakon a miestny farár Augustín Mazalik.(25)
21. mája 1880 sa v Sabinove konala birmovka. Košický biskup Konštantín Schuster sa 19.mája nachádzal vo Veľkom Šariši, odkiaľ v nasledujúci deň pricestoval do Sabinova. Biskupa na jeho ceste sprevádzal kanonik Viliam Weisz. Na fare ich zdvorilo privítali. Tu sa biskup obliekol do pontifikálneho rúcha a v sprievode pod baldachýnom prešiel do farského kostola na modlitby. Cestou mu mnohí vzdávali úctu bozkaním biskupského prsteňa na ruke. Potom biskup navštívil aj školu, kde sa stretol so žiakmi, učiteľmi a katechétmi. Na ďalší deň, 21. mája o 8.00 h ráno biskup v kostole celebroval svätú omšu. Pri nej predniesol aj dlhú slávnostnú reč.(26) Biskup sa zhromaždenému ľudu prihovoril aj po slovensky, a to v trnavskom nárečí.(27) Bolo to veľmi významné, pretože od roku 1880 aj v cirkevnej oblasti dochádzalo k silnej maďarizácii.(28)
V roku 1883 fundovali Ján Vojnar s manželkou Máriou, rodenou Hojkovou, postavenie kaplnky Preblahoslavenej Panny Márie v chotári, ktorá sa nachádza v chotári Tehelňa. Po jej vystavaní kaplnku v tom istom roku požehnal na sviatok Sedembolestnej Panny Márie sabinovský farár Augustín Mazalik.
Podobne financovali manželia Štefan Jozefčík a Mária, rodená Magnúsová, v roku 1886 postavenie kaplnky Lurdskej Panny Márie.(29)
Dňa 12. júna 1888 košický biskup Konštantín Schuster opäť navštívil Sabinov, aby vo farnosti vyslúžil sviatosť birmovania. Na návštevu prišiel z Veľkého Šariša. Pri vstupe do mesta predniesol krátku reč v maďarskom jazyku. Potom ho na fare uvítal sabinovský farár Augustín Mazalik spolu so svojimi kaplánmi Štefanom Hanusovszkým a kaplánom – katechétom Michalom Labozczim. Birmovka sa konala na druhý deň, 13. júna o ôsmej hodine ráno za prítomnosti niekoľkých kňazov zblízka i zďaleka a veľkého počtu veriacich. Sviatosť prijalo 428 birmovancov. Po tejto slávnosti biskup odišiel do blízkych Ražnian.(30)
O pol roka neskôr, 15. decembra 1890, zažili veriaci v Sabinove smutnú udalosť, pretože zomrel miestny farár Augustín Mazalik, emeritný vicearcidiakon a čestný kanonik. V Sabinove pôsobil 25 rokov. Po jeho smrti bol za nového farára v Sabinove 14. februára 1891 vymenovaný Peter Harčár, doteraz farár v Hermanovciach. Do úradu bol však uvedený až 30. júna, teda v čase, keď sa zvyčajne zvyknú robiť prekladania kňazov.(31)
Poznámky:
Porov. AFÚ, História domus I., s. 13.
2 Sabinovským dekanom bol v rokoch 1862 – 65.
3 Porov. AFÚ, História domus I., s. 15.
4 Porov. A Kassai Százéves ...,s. 350.
5 Porov. Tamtiež.
6 Porov. AFÚ, História domus I., s. 16 – 17.
7 Porov. M. Kropilák a kol., Vlastivedný slovník ...,s. 7.
8 Porov. Dr. I. Harminc a kol., Súpis pamiatok ...,s. 74.
9 Porov. A Kassai Százéves ..., s. 346.
10 Košickým biskupom bol v rokoch 1852 – 1867.
11 Porov. AFÚ, História domus I., s. 18.
12 Porov. AFÚ, História domus I., s. 20.
13 Od februára 1867 viedol uhorskú vládu ako ministerský predseda gróf Július Andrássy. On a ním vedená vláda vydobyla Uhorsku samostatnosť. Nový politický systém vyhovoval v mnohých ukazovateľoch viac maďarskej ako rakúskej strane. Existovali tri samostatné okruhy záujmov oboch strán – prvým bola rovnocennosť Rakúska a Uhorska ako štátov, druhým okruhom bola skutočnosť, že ich spájala spoločná hlava štátu – cisár. A tretím okruhom bola ďalšia skutočnosť, ktorá ich spájala – zahraničná politika, obrana a štátne financie
14 Porov. AFÚ, História domus I., s. 21 – 22.
15 Porov. AFÚ, História domus I., s. 25.
16 Obavy katolíkov súviseli aj so skutočnosťou, že protestanti už v roku 1571 zabrali pôvodne mestskú školu a katolíkom neumožnili, aby ju navštevovali aj ich deti.
17 Porov. AFÚ, História domus I., s. 30.
18 Porov. Tamtiež, s. 32
19 Škola sa postupne nariadením uhorskej vlády menila z cirkevnej na štátnu.
20Porov. AFÚ, Históriu domus I., s. 33.
21 Porov. A Kassai Százéves ..., s.355.
22 Porov. AFÚ, História domus I., s. 35.
23 Porov. Tamtiež, s. 36.
24 Náklady na opravu len samotnej veže dosiahli 8408 zlatých a 13 grošov.
25Porov. AFÚ, História domus I., s. 36.
26 Porov. Tamtiež, s. 39.
27 Pochádzal zo Skalice.
28 Všetko sa vybavovalo v tzv. štátnom jazyku. Touto rečou sa v tomto období písali aj matričné záznamy, ktoré boli doteraz iba v latinčine. Aj v tomto badať silný vplyv štátu na cirkev tohto obdobia. No na druhej strane je tu možné pozorovať veľkú previazanosť medzi cirkvou a štátom. Cirkev v Uhorsku svojím spôsobom cítila určitú zaviazanosť voči kráľovi, ktorý podľa oficiálnej mienky bol nazývaný aj apoštolským kráľom a bol považovaný za najväčšieho dobrodinca cirkvi v Uhorsku.
29 Porov. A Kassai Százéves..., s. 350.
30 Porov. AFÚ, História domus I., s. – 43.
31 Porov. AFÚ, História domus I., s. 44.
Aj po smrti J. Šoltésza boli traja kandidáti na úrad farára - dekana v Sabinove - Ján Kokorák, Ján Gallé a Jozef Onczay. Najvhodnejším sa síce ukazoval druhý kandidát, ale napokon vyhral Jozef Onczay - dovtedy farár v Radáči.(2) Do úradu farára ho 28. augusta 1862 uviedol vicearcidiakon Augustín Mazalik, farár v Širokom. Onedlho po zaujatí miesta nový farár posvätil zástavu obuvníckeho cechu. Po jej posvätení šli veriaci so svojím farárom s touto zástavou v procesii k novopostavenému krížu, ktorý sa nachádzal pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves.(3)
V roku 1862 sa v Sabinove nachádzalo niekoľko krížov, ktoré boli vystavané najmä okolo ciest. Pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves stal nový kríž, ktorý bol postavený a posvätený v prvú májovú nedeľu tohto roku. Pri tejto posviacke, ktorá sa konala večer, sa zišlo veľa veriacich, a preto piaristi pri tejto príležitosti predniesli aj slávnostnú reč.(4)
Poobede 2. septembra 1863 o 13.15h zachvátil Sabinov ďalší požiar.(5) Horieť začalo v treťom dome od mestského magistrátu. Tento dom vlastnil istý Žid menom Fald. Raz už v tomto dome horelo, a to v roku 1846. Oheň sa veľmi rýchlo rozšíril aj na ostatné domy v meste. Veľmi tomu napomáhala skutočnosť, že domy boli postavené tesne vedľa seba. Požiar postupne zachvátil takmer tri štvrtiny mesta. Plamene zasiahli aj kostol, faru, Piaristické kolégium a zvonicu. Občanovi Jánovi Iterhurovi sa s pomocou niekoľkých ďalších obyvateľov podarilo zachrániť aspoň zvony pred roztavením. Strecha veže farského kostola však úplne zhorela. Poškodená bola aj strecha nad svätyňou a štyri kamenné stĺpy v kostole. Náklady na opravu kostola boli pomerne vysoké a hradil ich z veľkej časti patrón kostola.(6) Plamene však okrem škôd na domoch, kostole, fare, zvonici a kolégiu zničili aj asi 30 ovocných záhrad. Na tento požiar ale najviac doplatili chudobní obyvatelia bývajúci za hradbami mesta. Im zhoreli asi dve tretiny všetkých domov, pretože tieto boli prevažne drevené. Napriek tomu, že mesto nemalo peniaze, pustilo sa do veľkej stavebnej obnovy. (7)
Rozsahom aj spôsobenými škodami bol tento požiar menší ako prvý v roku 1461, keď mesto vypálili bratríci. Spôsobil však, že sa prikročilo nielen k oprave domov, ale aj k úplnej, dlho odkladanej a potrebnej renovácii celého kostola, zvonice a k oprave Piaristického kolégia. Samotné kolégium bolo nanovo opravované po necelých dvadsiatich rokoch, pretože, na rozdiel od kostola, ho opravili aj po požiari v roku 1846.(8)
Po ukončení opráv boli v roku 1895 steny kostola vymaľované freskami. Tieto však čas a klimatické podmienky tak poškodili, že sa už nedali opraviť a takto zachovať až do súčasnosti. V kostole ostali len dve: prvá na severnej strane svätyne, na ktorej je znázornené sťatie sv. Jána Krstiteľa, a druhá na západnej strane víťazného oblúka – je na nej zobrazené nanebovzatie Panny Márie.(9)
V júni 1865 Sabinovský dekanát navštívil košický biskup Ignác Fábry.(10) Cieľom jeho návštevy nebola len vizitácia, ale prezrel si aj, ako pokračujú opravné práce na kostole a zvonici. Biskup zároveň vyslúžil sviatosť birmovania vo farnostiach dekanátu - Svinia, Široké a Fričovce.(11)
Počas opravných prác na kostole a očakávania návštevy biskupa smrteľne ochorel sabinovský farár Jozef Onczay. Po krátkej chorobe 21. júna v roku 1865 o 6. hodine zomrel. Dňa 23. júna sa konali pohrebné obrady a telo nebohého farára uložili na cintoríne v Sabinove vedľa kaplnky. Za tohto farára bol Sabinovu opäť pridelený druhý kaplán. Miesto druhého kaplána nebolo obsadené od roku 1683, keď protestanti násilne obsadili kostol a katolíkov vyhnali z mesta.
Za nového farára do Sabinova bol v roku 1865 menovaný Augustín Mazalik, doteraz farár - dekan v Širokom. Poverovací dekrét dostal 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Do úradu bol uvedený 29. augusta šarišským vicearcidiakonom a farárom v Petrovanoch Imrichom Maczyom. Na tejto slávnosti sa zišlo veľké množstvo veriacich, pretože tento deň je v Sabinove odpustovou slávnosťou.
V októbri 1866 vypukla v Uhorsku ďalšia epidémia cholery. O mesiac neskôr, v novembri, zasiahla aj Sabinov. Hneď na začiatku jej podľahlo osem obyvateľov mesta. Prvou obeťou bola farská gazdiná Mária Hrašeková. Počas celej epidémia v Sabinove zomrelo asi šesťdesiat ľudí.(12)
V roku 1867 došlo v Uhorsku k veľkému politickému napätiu, ktoré sa ale skončilo pokojne, pretože došlo k dohode, známej pod názvom Rakúsko-uhorské vyrovnanie.(13) Celé Uhorsko bolo hrdé na to, že sa vrátilo k hodnotám vydobytým revolúciou v roku 1848. V celej krajine to vyvolalo veľké oslavy, nadšenie a veľkomaďarské vlastenectvo. Tieto oslavy neobišli ani Sabinov. Každú hodinu sa na zvonoch slávnostne zvonilo, slúžili sa ďakovné bohoslužby a obyvatelia mesta prejavovali svoju radosť.(14)
V tejto atmosfére radosti však prišla smutná správa o smrti košického diecézneho biskupa dr. Ignáca Fabryho. Poldruha roka chorý biskup nechodil a neslúžil mu už ani zrak. Smrť bola pre neho vyslobodením z utrpenia. Zomrel 26. júna 1867 o šiestej hodine ráno. Pochovali ho 1. júla do biskupskej krypty v Katedrále svätej Alžbety v Košiciach. Pohrebné obrady vykonal jágersky biskup Vojtech Bartakovics spolu s biskupmi z Rožňavy a Prešova.
Novým biskupom bol menovaný dovtedajší jágerský kanonik Ján Perger. V košickej katedrále ho slávnostne predstavil jeho dovtedajší biskup V. Bartakovics 27. júna 1867. Hneď na druhý deň sa v katedrále konala biskupská vysviacka.(15)
5. decembra 1868 prijal uhorský parlament v Pešti zákon, ktorý sa týkal školstva. Na jeho základe aj sabinovská cirkevná škola bola premenená na spoločnú ľudovú školu. Táto skutočnosť sa ale nestretla s pochopením u katolíkov, ktorých deti navštevovali školu. Obávali sa, že bude ohrozená čistota viery ich detí, pretože do školy mali chodiť aj protestanti.(16)
Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 1869, bol slávnostne otvorený Prvý vatikánsky koncil. Pri tejto príležitosti sa aj v sabinovskom kostole konali bohoslužby, pri ktorých veriaci prosili o milosť Ducha Svätého a o Božie osvietenie i milosrdenstvo pre koncilových otcov. Pri týchto bohoslužbách bol po slovensky prečítaný list vtedajšieho košického diecézneho biskupa Jána Pergera.
V roku 1872 sa na žiadosť mnohých veriacich začala stavať kaplnka ku cti Panny Márie – Matky Ježiša Krista. Túto kaplnku postavili na „Huším Harbe“. Jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku 20. októbra 1872 požehnal vtedajší farár Augustín Mazalik. Na tejto slávnosti sa zúčastnilo veľa sabinovských veriacich, ktorí za hlaholu zvonov prišli na toto miesto, aby boli účastní na tejto slávnosti. Farár pri tejto príležitosti povedal aj krátku kázeň.(17)
V novembri a decembri v roku 1872 veľmi pršalo. Tieto zrážky spôsobili záplavy, ktoré postihli Sabinov a nevyhli sa im ani ostatné dediny v povodí Torysy. Tieto záplavy boli následne príčinou ďalšej epidémie cholery. Táto epidémia trvala pomerne dlho (prvá obeť zomrela 23. januára a posledná 1. októbra). Najviac obetí bolo najmä medzi deťmi. Za viac ako osem mesiacov jej trvania na ňu zomrelo spolu 306 obyvateľov mesta.(18)
Dňa 8. júna 1873 pricestoval biskup Ján Perger do Širokého, kde bola 9. júna birmovka, na ktorej sa zúčastnil aj sabinovský farár. Ešte v ten istý deň biskup odcestoval do Terne.
11. júna toho roku, o 6. hodine večer, za slávnostného hlaholu zvonov prišiel biskup aj do Sabinova. Jeho prvé kroky viedli do kostola. 12. júna 1873 vykonal biskup vizitáciu vtedy ešte cirkevnej meštiackej školy, ktorú však už navštevovali aj deti protestantov. (19)
Potom ho na fare navštívili poslanci z mestského magistrátu, vojenskí úradníci a, samozrejme, piaristi z kolégia. O 12. hodine mal farár v kostole slávnostnú kázeň, na ktorú napriek zlému počasiu prišlo mnoho ľudí. Na kázni bol prítomný aj biskup a po nej udelil 724 sabinovským veriacim sviatosť birmovania. Na druhý deň ráno o 6.30h, za hustého dažďa a hlaholu zvonov, biskup odcestoval smerom na Lipany. (20)
V roku 1874 si dal ušiť murársky cech na čele so svojím prvým magistrom novú zástavu. Túto 4. apríla na Bielu sobotu ráno požehnal miestny farár.
V roku 1874 sa v kostole už nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov – Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826), cechu súkenníkov – Panna Mária (1826), cechu krajčírov –kríž a Sťatie svätého Jána Krstiteľa (1831), cechu obuvníkov – túto požehnal Augustín Mazalik, vtedy ešte farár v Širokom (1862), čierna pohrebná zástava (1871), zástava Ružencového spolku (zo 70. rokov 19. storočia) a spomínaná zástava murárskeho cechu.(21)
Po týchto udalostiach prišla z Košíc opäť smutná správa. Košická sídelná kapitula oznámila sabinovskému farárovi a veriacim, že 5. apríla 1876 o 3.15 h ráno náhle, vo veku 57 rokov zomrel košický diecézny biskup Ján Perger. Diecézu viedol osem rokov. Pochovali ho 11. apríla do krypty v košickej katedrále.(22)
Už 6. mája 1877 vymenoval cisár František Jozef I. do Košíc nového biskupa. Bol ním Konštantín Schuster. Pápež ho potvrdil 1. júla a biskupskú vysviacku prijal v Kaloči (Maďarsko) od tamojšieho arcibiskupa Ladislava Haynalda. Slávnostné predstavenie nového biskupa sa konalo v košickej katedrále 2. októbra 1877.(23)
O pol roka neskôr, v júli 1878 v Sabinove opäť horelo. Požiar vznikol v jednom dome nad mestským magistrátom a zachvátil celý rad domov smerom na Orkucany až po podhradie.
Veľmi pamätným dňom pre Sabinov sa stal rok 1879, keď bola dokončená po 33 rokoch rekonštrukcia kostola a oprava veže chrámu.(24) Dňa 20. augusta 1879 vykonal slávnostnú posviacku šarišský vicearcidiakon a miestny farár Augustín Mazalik.(25)
21. mája 1880 sa v Sabinove konala birmovka. Košický biskup Konštantín Schuster sa 19.mája nachádzal vo Veľkom Šariši, odkiaľ v nasledujúci deň pricestoval do Sabinova. Biskupa na jeho ceste sprevádzal kanonik Viliam Weisz. Na fare ich zdvorilo privítali. Tu sa biskup obliekol do pontifikálneho rúcha a v sprievode pod baldachýnom prešiel do farského kostola na modlitby. Cestou mu mnohí vzdávali úctu bozkaním biskupského prsteňa na ruke. Potom biskup navštívil aj školu, kde sa stretol so žiakmi, učiteľmi a katechétmi. Na ďalší deň, 21. mája o 8.00 h ráno biskup v kostole celebroval svätú omšu. Pri nej predniesol aj dlhú slávnostnú reč.(26) Biskup sa zhromaždenému ľudu prihovoril aj po slovensky, a to v trnavskom nárečí.(27) Bolo to veľmi významné, pretože od roku 1880 aj v cirkevnej oblasti dochádzalo k silnej maďarizácii.(28)
V roku 1883 fundovali Ján Vojnar s manželkou Máriou, rodenou Hojkovou, postavenie kaplnky Preblahoslavenej Panny Márie v chotári, ktorá sa nachádza v chotári Tehelňa. Po jej vystavaní kaplnku v tom istom roku požehnal na sviatok Sedembolestnej Panny Márie sabinovský farár Augustín Mazalik.
Podobne financovali manželia Štefan Jozefčík a Mária, rodená Magnúsová, v roku 1886 postavenie kaplnky Lurdskej Panny Márie.(29)
Dňa 12. júna 1888 košický biskup Konštantín Schuster opäť navštívil Sabinov, aby vo farnosti vyslúžil sviatosť birmovania. Na návštevu prišiel z Veľkého Šariša. Pri vstupe do mesta predniesol krátku reč v maďarskom jazyku. Potom ho na fare uvítal sabinovský farár Augustín Mazalik spolu so svojimi kaplánmi Štefanom Hanusovszkým a kaplánom – katechétom Michalom Labozczim. Birmovka sa konala na druhý deň, 13. júna o ôsmej hodine ráno za prítomnosti niekoľkých kňazov zblízka i zďaleka a veľkého počtu veriacich. Sviatosť prijalo 428 birmovancov. Po tejto slávnosti biskup odišiel do blízkych Ražnian.(30)
O pol roka neskôr, 15. decembra 1890, zažili veriaci v Sabinove smutnú udalosť, pretože zomrel miestny farár Augustín Mazalik, emeritný vicearcidiakon a čestný kanonik. V Sabinove pôsobil 25 rokov. Po jeho smrti bol za nového farára v Sabinove 14. februára 1891 vymenovaný Peter Harčár, doteraz farár v Hermanovciach. Do úradu bol však uvedený až 30. júna, teda v čase, keď sa zvyčajne zvyknú robiť prekladania kňazov.(31)
Poznámky:
Porov. AFÚ, História domus I., s. 13.
2 Sabinovským dekanom bol v rokoch 1862 – 65.
3 Porov. AFÚ, História domus I., s. 15.
4 Porov. A Kassai Százéves ...,s. 350.
5 Porov. Tamtiež.
6 Porov. AFÚ, História domus I., s. 16 – 17.
7 Porov. M. Kropilák a kol., Vlastivedný slovník ...,s. 7.
8 Porov. Dr. I. Harminc a kol., Súpis pamiatok ...,s. 74.
9 Porov. A Kassai Százéves ..., s. 346.
10 Košickým biskupom bol v rokoch 1852 – 1867.
11 Porov. AFÚ, História domus I., s. 18.
12 Porov. AFÚ, História domus I., s. 20.
13 Od februára 1867 viedol uhorskú vládu ako ministerský predseda gróf Július Andrássy. On a ním vedená vláda vydobyla Uhorsku samostatnosť. Nový politický systém vyhovoval v mnohých ukazovateľoch viac maďarskej ako rakúskej strane. Existovali tri samostatné okruhy záujmov oboch strán – prvým bola rovnocennosť Rakúska a Uhorska ako štátov, druhým okruhom bola skutočnosť, že ich spájala spoločná hlava štátu – cisár. A tretím okruhom bola ďalšia skutočnosť, ktorá ich spájala – zahraničná politika, obrana a štátne financie
14 Porov. AFÚ, História domus I., s. 21 – 22.
15 Porov. AFÚ, História domus I., s. 25.
16 Obavy katolíkov súviseli aj so skutočnosťou, že protestanti už v roku 1571 zabrali pôvodne mestskú školu a katolíkom neumožnili, aby ju navštevovali aj ich deti.
17 Porov. AFÚ, História domus I., s. 30.
18 Porov. Tamtiež, s. 32
19 Škola sa postupne nariadením uhorskej vlády menila z cirkevnej na štátnu.
20Porov. AFÚ, Históriu domus I., s. 33.
21 Porov. A Kassai Százéves ..., s.355.
22 Porov. AFÚ, História domus I., s. 35.
23 Porov. Tamtiež, s. 36.
24 Náklady na opravu len samotnej veže dosiahli 8408 zlatých a 13 grošov.
25Porov. AFÚ, História domus I., s. 36.
26 Porov. Tamtiež, s. 39.
27 Pochádzal zo Skalice.
28 Všetko sa vybavovalo v tzv. štátnom jazyku. Touto rečou sa v tomto období písali aj matričné záznamy, ktoré boli doteraz iba v latinčine. Aj v tomto badať silný vplyv štátu na cirkev tohto obdobia. No na druhej strane je tu možné pozorovať veľkú previazanosť medzi cirkvou a štátom. Cirkev v Uhorsku svojím spôsobom cítila určitú zaviazanosť voči kráľovi, ktorý podľa oficiálnej mienky bol nazývaný aj apoštolským kráľom a bol považovaný za najväčšieho dobrodinca cirkvi v Uhorsku.
29 Porov. A Kassai Százéves..., s. 350.
30 Porov. AFÚ, História domus I., s. – 43.
31 Porov. AFÚ, História domus I., s. 44.