Nebudú tu naveky. Aspoň zatiaľ nie, kým sami potrebujeme dozrieť. Dozrieť pre večnosť. Naučiť sa rátať naše dni. Každý jeden je dôležitý. Výnimočné chvíle prichádzajú denne. Prvá hneď ráno, keď otvoríme oči. Aj to je dar. Milovať Boha? Nadovšetko? Tiež vzácnosť v dnešnej dobe.
Niekedy mi to veľmi chýba. Objatie a bozk na rozlúčku, krížik na čelo ako vždy pred spaním. Každodenná káva ráno, poobede i večer s rukou v ruke, ako vtedy dávno, pred oltárom. Rituály lásky. Okamihy ozajstného stretnutia človeka s človekom. Človeka s Bohom. Každé také stretnutie môže byť zároveň rozlúčkou. Veď čo keď je to práve tu a teraz už naposledy? Zatiaľ naposledy.
Slané ticho vyplnia prvé tóny. Sú horké, no spúšťam lano do jaskyne času, zasvietim mobilom na maľby na stene a z hladomorne je zrazu sieň plná pokladov. Všade navôkol rieky plné rýb. Kochám sa, pátram, objavujem, obdivujem. Vyruší ma „Pi-píp“, na displeji bliká baterka, vraj posledných 5 %. Ach jaj. Niekde sa tu predsa musí dať napichnúť a nabíjať, čerpať energiu až do úplného nabitia, nabitia pre radostnú prítomnosť. Radostnú večnosť. Ešte na chvíľu zaostrím na stopy, poznačím métu. Zajtra zas o kúsok ďalej. Bližšie k cieľu. Bližšie k Tebe.
Posledný z písmenkových pokladov ...
Terézia Vargovčíková
Aj dnes
Smieš obuť topánky.
Ráno ich umyť v rose.
Smieš čítať z pozvánky.
V nánose
svojich chcem
smieš hľadať pred oltárom.
Aj dnes byť človek cesty.
Prejsť si plnosťou, darom.
Smieš vravieť Ceste: „Veď Ty!
Až tam,
kde nevnímam len letkom,
kde dobre viem, že ma miluješ.
Pane, veď Ty vieš všetko.
Ty dobre vieš.“