V poslednom čase sa mi často a s takou zvláštnou naliehavosťou pripomínajú slová jedného trapistického mnícha o tom, ako raz počul svojho staručkého spolubrata, svätého muža, s pokorou, ale celkom vážne hovoriť: „Bože, ak nie si, vrátiš mi život?“
Hodiny denne strávené v modlitbe, desiatky rokov ticha, fyzická práca zabezpečujúca živobytie, jednoduchosť života idúca až na dreň. Zdá sa mi, akoby táto radikalita usvedčovala všetkých nás, ktorí sa tak často skrývame za svoju kariéru, prosperujúcu firmu, skončenú školu, dobré meno, precestované krajiny, prečítané knihy, obdivovaných priateľov, vystavaný dom a úspešné deti a považujeme za trápne, poľutovaniahodné a zahanbujúce, ak nám niečo z toho chýba, alebo dokonca niekto povie, že nemá vôbec nič.
Koľko sme ochotní z nášho pohodlného života staviť na Boha? Je jeho prísľub, jeho slovo len peknou ozdobou, neškodným povzbudením, niečím navyše, čo každý rozumný a zodpovedný človek prenechá tým svätejším, možno naivnejším a uspokojí sa s istým a dobre uchopiteľným „vrabcom v hrsti“? Je pre nás neznepokojujúce bezpečie, ktoré od nás nič nežiada viac ako to, čo chce dať Boh a sme ochotní dávať len z nadbytku?
„Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Kto však nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ (Mt 13, 12) Čo všetko si myslíme, že máme? Ostane tam vôbec ešte aspoň kúsok, ktorý nedržíme pevne v rukách? Je pre nás dôvera len nábožné slovo, zamaskovaná naivita, alebo znak skutočnej slobody, hoci často sprevádzaná trasúcimi sa kolenami?
Nech je tento advent časom zmeny zmýšľania (por. Rim 12, 2), keď budeme mať dosť odvahy postaviť sa pred Boha aj pred ľudí v pravde – s prázdnymi rukami. Dosť odvahy staviť na Boha všetko. Vykročiť z túžby do akcie. Len tak on môže prísť, prikryť nás svojou láskou (por. 1 Pet 4, 8) a na nás a skrze našu slabosť ukázať svoju vernosť a štedrosť.