Nebeský Otče, chcem Ti poďakovať na sklonku roka za všetko, čo pre nás robíš. Ďakujem Ti za Rok milosrdenstva. Ďakujem Ti za púte, ktoré sme mohli vykonať na rôzne miesta. Zvlášť za jednu, ktorá bola načasovaná v pravý čas (aj keď to tak vôbec nevyzeralo). Posledná sobota v Roku milosrdenstva 12. novembra 2016.
Čas vyhradený pre Jakubovancov. Priznám sa, že tá hŕstka ľudí pri kostole mi pripomenula jednu stať zo Sv. Písma o pozvaných na hostinu... Silný vietor nepridával na optimizme, ale vybrali sme sa pešo do sabinovského kostola. Po ceste sa pridávali ďalší a ďalší ľudia a na konci dediny nás už bolo aj 30. Trasa púte viedla po hlavnej ceste a tak sme stretávali aj autá. A nebolo ich málo v to sobotňajšie popoludnie. To veľké svedectvo viery, keď sme kráčali za krížom s modlitbou na perách prenikalo do sŕdc ľudí sediacich v prechádzajúcich autách. Kým sme došli do Sabinova, aj vietor ustal a k nám sa pridávali ďalší Jakubovanci (postarší, menej mobilní), ale zato odhodlaní prejsť bránou milosrdenstva v končiacom sa jubilejnom roku možno naposledy. Keď zazneli zvony z kostolnej veže a vítali nás, pútnikov, tlačili sa nám slzy do očí. A to nebol posledný dojímavý obraz z celej púte. P. kaplán Ľuboš nás čakal pred kostolom. Čakal na nás ako milosrdný otec vo Sv. Písme na svojho márnotratného syna. Išiel nám v ústrety, usmiaty...
A my, pútnici, šťastní, že sme to zvládli, napriek všetkému... možno obavám, neochote, počasiu, sme radostne prešli bránou k lepšiemu životu. Skromným agapé na fare sme zakončili našu filiálnu púť. A keď sme vyšli vonku, mohlo začať už aj snežiť J.