Mariánsky mesiac október je aj mesiacom úcty k starším, hoci sa to dnes už veľmi nenosí. Necestujem autobusom často, ale pracovné povinnosti na Metodickom centre v Prešove ma tento týždeň k tomu donútili. Autobusová zastávka bola husto posiata prevažne mladými ľuďmi. Vrava, diskusia a smiech domov sa vracajúcich študentov vypĺňali priestor i čas do príchodu autobusu.
Na chodníku pri zastávke stál aj starček. Podopieral sa paličkou. Jeho ťažké kroky, tvár i drsné a trasúce sa prsty boli poznačené starobou. Vracal sa od starenky z nemocnice, ako to vysvetľoval staršej panej. Ľahko položený klobúk na hlave sa zrazu pod silou vetra zvrtol a krivočiarami si razil cestu kade-tade. Smiech okolo stojacich zosilnel a nenašiel sa nikto, kto by pomohol chytiť klobúk. Pochybila som aj ja. Keď došiel autobus, tí mladší, rýchlejší, mocnejší a nebojím sa povedať aj bezohľadnejší, boli v ňom prví a víťazoslávne zaujali prázdne miesta. Že starček bezradne a prosebne pozeral, kde by mohol sadnúť, nezaujímalo už nikoho.
Preto prepáč, Roman, že som Ťa mierne donútila vstať. Keďže len nedávno si bol maturantom našej školy, vedela som, že máš zdravé futbalistické nohy, ktoré vydržia cestu domov hravo. To, že si sa nepostavil mne, hoci som Ťa štyri roky učila a vychádzali sme spolu dobre, nevadilo mi tak, ako to, že z húfu mladých sediacich uvoľnila starčekovi miesto až pani v dôchodkovom veku.
Čítala som, že vraj 21. storočie začína byť kultom dieťaťa a kultom mladosti. Veľmi som tomu nerozumela, ale priznám sa, v poslednom čase je mi to jasnejšie. My ľudia sme dosiahli pokrok vedy, vývoj techniky, obchodu, umenia, rozkvet jazykov a filozofie. No život má aj iný rozmer a podobu. Potrebuje rozkvet srdca.
Je pravda, že doba je dnes rýchla, niet času na starých ľudí, ale tie najdôležitejšie hodnoty sa nikdy nemenia. Kto sa naučí vážiť si šediny, nemusí sa báť, že zostane v starobe nepovšimnutý. Skúsme vážnosť týchto októbrových dní a chvíľ správne poťažkať a stretnúť sa s Bohom aj v podobe starých ľudí, hoci je to niekedy veľmi ťažké.