Myslím, že skazu Titanicu netreba zvlášť predstavovať. Ide o jednu z najznámejších námorných katastrof v dejinách. Aj filmové umenie, vďaka režisérovi Jamesovi Cameronovi, nám v roku 1997 predstavilo toto nešťastie. Jeho veľkofilm dokonca získal 11 zo 14 Oscarov, čo sa ešte zatiaľ žiadnemu filmu nepodarilo. Ľudská pýcha, opojená najväčším vtedy pohybujúcim sa telesom na svete, sa opäť vkradla do mysle ľudí a vykrikovala, že toto je parník, ktorý ani Boh nedokáže potopiť. No ak pocestujeme v čase o 105 rokov späť, tak zistíme, že pýcha je primalá proti Božiemu majestátu a ten ju zlomil nárazom o ľadovec v noci zo 14. na 15. apríla 1912.
Boh si však našiel cestu, ako nám ukázať príklad statočného človeka aj v tieni tejto katastrofy. Kňaz Thomas Byles odslúžil svätú omšu v nedeľu ráno 14. apríla 1912 v druhej a tretej triede. V prvej to nebolo potrebné, keďže tam šlo o prevažne protestantských veriacich. Je až neuveriteľné, že v kázni prirovnal našu modlitbu a sviatosti k záchrannému člnu pred duchovným stroskotaním. Nikto totiž v čase konania svätej omše netušil, že o pár hodín bude záchranný čln potrebovať. Zvlášť, ak si myslíte, že sa plavíte na „nepotopiteľnej“ lodi...
V noci po náraze na ľadovec vypukla panika. Otec Byles však dva razy ponúknuté miesto v záchrannom člne odmietol a pustil namiesto seba druhých. Urobil tak v duchu slov Evanjelia sv. Jána 15, 13: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Pred smrťou do poslednej chvíle udeľoval sviatosť zmierenia. Značne podchladený sa nakoniec utopil. Veriaci farnosti Kostola sv. Heleny v Chipping Ongar v Essexe v Anglicku, kde otec Byles pôsobil, sa už modlia za jeho blahorečenie. Nám ostáva veriť, že sa tento proces začne čoskoro.
