Pred niekoľkými rokmi vyšiel film „Svedectvo o živote Jána Pavla II.“ s podtitulom Spomienky kardinála Stanisława Dziwiśa. Predpokladám, že ho už mnohí z čitateľov Farského listu videli. Chcem sa však podeliť o myšlienky, ku ktorým ma pred niekoľkými rokmi inšpiroval. Kardinál Dziwiś v ňom spomína okrem iného na to, ako pápež prežíval Vianoce. Hovorí, že „Štedrý večer bol tak ako v Poľsku – pôst celý deň, večer pozýval hostí k stolu a potom sa vždy spievali koledy. On sa týmito koledami modlil. Pre neho to nebola len tradícia – spievanie. Nachádzal v nich hlbokú teológiu. Od začiatku Vianoc spieval aspoň jednu koledu každý večer. A to do 2. februára.”

V tom čase ma to priviedlo k zamysleniu sa nad tým, ako ja „používam” spievanie kolied. Sú to bezpochyby krásne piesne, hoc im z ich čara a vzácnosti uberá ich komercionalizácia pred sviatkami. Ťažko nás nejako mimoriadne „chytia za srdce”, keď ich už mesiac počúvame v najrôznejších úpravách pomaly odvšadiaľ. Pamätám si, že som si inšpirovaná svedectvom zo života sv. Jána Pavla II. povedala, že si „preverím”, či je pravda, že aj slovenské koledy majú hlbokú teológiu a môžu mi pomôcť pri vhlbovaní sa, kontemplácii veľkého tajomstva Narodenia Ježiša Krista. V jeden večer som si vzala JKS-ku a začala som si spievať zaradom všetky koledy, ktorých melódiu som poznala. Ale kompletne celé. Bola som prekvapená, koľko hlbokej pravdy je v každej z nich. Nikdy predtým som to nevnímala, pretože na základe niekoľkých začiatočných slôh to ani nie je možné – často po prvých dvoch − troch slohách je skutočná výpoveď piesne nedokončená a jej hĺbka sa odhaľuje postupne neskôr ku koncu. Taká jednoduchá, naozaj priam ľudová reč, ale pri svojej jednoduchosti tak krásne vystihuje tajomstvo, ktoré pri všetkom tom „pozlátku”, ktoré pomocou detinskej sentimentality, niekedy až gýčovej ligotavosti, alebo dokonca bombastickej (na prvý pohľad dobročinnej) show, nám ponúka pseudo-atmosféru, ktorá si hovorí vianočná, pokojná a radostná. Bolo to v jednoduchej, tichej izbe jedného karmelitánskeho kláštora, keď som o tom uvažovala prvýkrát. Uvažovala som pomocou piesne. Jednoduchej a zároveň bohatej – ako betlehemské jasličky.

Rok nato som takto podobne objavovala hlboký obsah už aj adventných piesní. Počas adventu sa doma spoločne zvykneme modlievať ruženec a vtedy som prišla s návrhom, aby sme si po ňom spievali adventné piesne. Celé. Naši doma súhlasili, nasadili okuliare, zobrali sme knihy a spievali sme. Nezabudnem na to. Veľmi silný obsah umocnený o silu, ktorá pramení zo spievania spolu. Môj nebohý otec nespieval veľmi hlasno, ani mamičkin hlas už nebol veľmi silný, občas im dochádzal dych alebo ich hlasivky nepočúvali, ale nie o tom bola tá sila, o ktorej chcem hovoriť. Sila − intenzita zvuku nebola veľká, ale sila − intenzita jednoty, ktorú dokáže modlitbe dodať len spev, bola neopísateľná. V tom roku som si medzi sviatkami robila svoje rekolekcie v badínskom seminári a predposledný večer môjho silencia bol večerom návratu bohoslovcov po sviatkoch a žehnania izieb. Počas toho, kým požehnali všetky izby, všetci, ktorí nemali nejakú úlohu, boli spolu vo vstupnej hale a spievali koledy. Neviem, čo prežívali, nepoznala som osobne ani jedného, ale radosť, ktorá plynula z ich spevu, bola taká nákazlivá, že hoci bol koniec Vianoc, nebolo možné zostať neprežívať nanovo radosť spolu s nimi, akoby to bolo prvýkrát.

Prečo o tom všetkom vlastne píšem? Mám na to viacero dôvodov. Prvý je ten, že by som chcela pozvať všetkých, ktorí si toto prečítajú, k novému pohľadu na piesne, ktoré nás na sv. omši spájajú. Oplatí sa otvoriť spevník (a nielen priamo v kostole, ale možno aj doma) a nájsť hĺbku, ktorú do piesní vložili mnohé generácie hlboko veriacich ľudí pred nami. Možno to neboli teológovia, ale to na pravdivosti a rýdzosti ich výpovede viery nič nemení. Preto sú aj oficiálne Cirkvou schválené na používanie. Nevravím, že súčasná tvorba nemá svoju hodnotu a význam. Má. A preto existuje Liturgická komisia pri KBS pod vedením otca biskupa Stolárika, ktorej úlohou je skúmať a schvaľovať nové veci, aby slúžili požiadavkám liturgie (a nie naopak, aby liturgia slúžila módnym trendom a chúťkam ľudí a už vôbec nie, aby napodobňovala koncerty populárnej hudby alebo televízne show). Je potrebné spoznávať v nových i starých veciach poklady, ktoré pomáhajú rozjímaniu, modlitbe a spoločenstvu.

Druhým dôvodom, ktorý ma viedol k myšlienke napísať toto svedectvo, je časté vzdychanie, ktoré počúvam: „Dnes už to nie je tak, ako to bývalo! Dakedy sa až kostol otriasal, keď sa spievalo...” Nuž, áno, je to tak. Často sa toto lamentovanie spája s hľadaním vinníkov, ktorí sú za to zodpovední... napr. dekan, lebo stále dačo vymýšľa, alebo kantori, lebo nehrajú tak, ako sme zvyknutí, prípadne, lebo ich nepočuť, alebo mládež, lebo nespieva, alebo... Neviem, kto je vinník, možno naozaj ja, hoci sa snažím hrať čo najlepšie to, čo je v spevníku napísané, aj keď nie vždy mi to vyjde, za čo sa všetkým ospravedlňujem. Jedno však viem, že žijeme v dobe, keď sme skôr konzumentami (poslucháčmi) hudby, než producentami (spevákmi). Ešte sa síce stáva, že na zábavách a oslavách sa nájdu skupiny ľudí, ktorí si spolu zaspievajú, niekedy aj na megakoncertoch sa diváci zapoja do spevu známej a obľúbenej piesne, ale to je skôr výnimka. Oveľa častejšie máme zapnuté rádio alebo mp3/mp4 a počúvame. Nie je viac zvykom spievať si pri práci či počas spoločne trávených večerov. Mnohí ľudia možno naposledy spievali počas hodín hudobnej výchovy v škole a možno majú sami o sebe v tomto smere nelichotivý názor. Ďalej celková vyťaženosť v práci i doma, stresujúci štýl života, aký žijeme, hoci sme si ho nevybrali, nám vnuká akúsi automatickú ideu, že keď už teda prídeme do kostola, chceme mať aspoň tam pokoj a chceme si oddýchnuť (to sa čoraz viac prejavuje aj v našej farnosti odlivom záujmu ľudí o zapájania sa do akejkoľvek služby vo farnosti – od lektorskej po animátorskú).

Ako sa dá tento problém zmeniť, neviem. Záleží od mnohých faktorov, ale hlavne od vnútorného nastavenia každého z nás. Jedno však viem, ak by som bola či už mladým, či starším človekom stojacim pod chórom alebo kdekoľvek v kostole, či sediacim v lavici, a široko-ďaleko okolo seba by som nepočula nikoho vydať ani hláska či pri odpovediach, alebo pri speve (len akési zvuky z reproduktora), určite by som mala problém ozvať sa nahlas aj ja. Možno by som si tak akurát niečo mumlala popod nos. Ak by som však počula okolo seba odpovedať alebo spievať susedov sprava, zľava i zozadu, nemusela by som prekonávať pocit trápnosti z toho, že by som mala zo seba vydať nejaký zvuk práve ja. Keď som občas vpredu a všímam si deti, vidím, že prirodzene napodobňujú to, čo ich rodičia a ľudia okolo robia. Viem si však živo predstaviť, že keď sa neskôr ocitnú sami uprostred „nemej” masy ľudí, onemejú aj ony.

Chcem teda pozvať všetkých – všetkých do jedného – zapojme sa do vytvárania jednoty prostredníctvom hlasu, ktorý máme, okrem iného, aj na to, aby sme každý podľa svojej možnosti chválili Boha. Na sv. omši nemáme byť nemými individualistami. Nie je to súkromná adorácia, ale spoločná oslava Boha. Dokonca aj časť, ktorá je asi z omše najintímnejšia a najosobnejšia – sv. Prijímanie, veď každý osobne prijíma Ježiša v Eucharistii, nie je totožná s adoráciou. Sme pozvaní, aby sme sa okrem samotného prijatia a krátkej súkromnej modlitby zapojili do spoločnej oslavy Boha za to, že sa nám dáva. Je to aj akt pokory – uznávam, že nie som tu len ja, som jeden z mnohých obdarovaných a Bohu ďakujúcich. Stávam sa nie hlavnou postavou, ale pripájam sa k nekonečnému spoločenstvu stvorení a nechávam sa obdarovať ovocím jednoty vo svete plnom roztrieštenosti a individualizmu.

Nikdy však niečo spoločné nezažijeme, keď budeme čakať jedni za druhými, alebo keď budeme pasívnymi pozorovateľmi. Spoločné – spoločenstvo sa dá zažiť len tak, že vyjdeme zo seba a pripojíme sa. Cieľom nie je, samozrejme, mať znova burácavé kostoly, ale prispieť viac než mincou, ponúknuť seba samého, svoj dych, svoj hlas, na vytvorenie jednoty a rodinnosti. To je tá najkrajšia ľudská oslava Boha tu na zemi a prináša predchuť večnej nebeskej liturgie.

Prajem všetkým hlboké prežívanie tajomstva Vtelenia a Narodenia Ježiša, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby nás zjednotil s Otcom i medzi nami navzájom.