Svätosť vyrušuje. Jedného povzbudí, iného rozčúli. Núti uvažovať, konfrontovať sa s príkladom svätca. Dokáže byť vzpruhou aj tŕňom v oku. Netreba sa preto znepokojovať, keď na blahorečenie Anky Kolesárovej prichádzajú aj negatívne reakcie. Polemika je však aj známkou „fungovania“ káuz svätých.
Ak by procesy blahorečenia nechávali svet na pokoji, ich zmysel by bol otázny. Lenže vyrušujú. Do ľudských sŕdc vkladajú semienka na rozmýšľanie. Niekde sa stretnú s úrodnou pôdou, inde s alergickou reakciou. Vždy sú však príležitosťou na vysvetľovanie a vydávanie svedectva o viere. Dnes je zaujímavé pozorovať, ako sa jej ľudia v diskusiách zastávajú, neraz takí, od ktorých by to človek nečakal.
„Radšej smrť než hriech“ – to sa nevzťahuje len na príbeh Anky Kolesárovej, Márie Goretti či Dominika Savia, ktorí sa s daným heslom spájajú najčastejšie. Takýto postoj malo množstvo svätcov v dejinách, v rozličných situáciách. Pre jeho pochopenie však nestačí len aplikácia na pokus o znásilnenie, navyše bez kontextu viery.
Treba si na úvod ozrejmiť niekoľko skutočností. Po prvé, je jasné, že Anka by nezhrešila, aj keby sa jej nepodarilo vytrhnúť z rúk vojaka. Bol to hriech vojaka, nie Ankin. Po druhé, jej príklad nijako neznevažuje iné obete znásilnenia. Nezáleží na tom, ako sa bránili, či napokon boli znásilnené alebo nie, či prežili alebo prišli o život. Vina vždy dopadá na násilníkov – nie na obete! A po tretie, nik nemá povinnosť vzdať sa svojho života pri obrane panenstva. Nič z toho nie je odkazom blahorečenia. Čo teda?
Hrdinský je každý pokus o odmietnutie násilníka, úspešný či neúspešný. A odporný zasa každý pokus o znásilnenie, bez ohľadu na jeho výsledok. Ankin príbeh nie je o výčitke znásilneným ženám – akoby sa nedostatočne bránili, lebo ich násilník nezabil. To je absolútny nezmysel. Ešte raz: znásilnená žena je obeť. Všetky iné interpretácie sú scestné.
No v duchu presne tej istej logiky je hádam každému jasné, aké nezmyselné by bolo obviňovať ženu – ktorú násilník zabil, keď sa bránila – z toho, že nemala správne priority: veď zachovať si život je predsa dôležitejšie ako nenechať sa znásilniť! Na teoretickej rovine možno… Lenže: keď sa žena bránila násilníkovi zo všetkých síl a prišla pri tom o život, bola to jej chyba?
Tu je však aj zrkadlo pre argumentáciu, ktorá tvrdí, že Cirkev blahorečením Anny Kolesárovej šíri zvrátené tvrdenia o tom, že panenstvo je viac, než život. Blahorečením sa vôbec nechce povedať, že vražda je prijateľnejšia ako znásilnenie. Avšak blahorečenie zasahuje inú rovinu, než na akú sa zameralo pobúrenie rozhorčených komentátorov. Blahorečenie neporovnáva. Nekladie život a panenstvo do sporu. Chce otvoriť oči ľudí pre celkom nový horizont: totiž pre to, že vo viere existovala pre Anku možnosť zachovať jedno i druhé.
Iste, v optike sveta stála Anna pred rozhodnutím „panenstvo alebo život“. A svet si hneď kladie otázku: načo panenstvo bez života? Lenže v optike viery to jej rozhodovanie malo inú podobu. „Panenstvo aj život“ – alebo „život bez panenstva“. Samozrejme, v prvom prípade hovoríme o živote večnom, v druhom o tom pozemskom. Anka práve v sile viery urobila rozhodnutie – nie proti životu – ale pre život, aj pre panenstvo. Hoci ju to stálo obetu pozemského života. Pravdaže, to je pre svet ťažko pochopiteľné.
Na záver prianie: aby sa dnešný svet, ktorý tak ochotne víta každú odlišnosť, nezabudol pozrieť do zrkadla skôr, než odmietne možnosť nadprirodzenej viery – alebo svätej čistoty. Ona nás totiž – tak či onak – vyrušovať neprestane.