25. výročie kňazstva nášho p. farára/dekana Ladislava Cichého

Podrobným skúmaním sme zistili, že sme v tomto našom farskom liste nikdy nepredstavili kňaza, ktorý je pre našu farnosť najdôležitejší – a to nášho farára Ladislava Cichého. Prečo? Z jednoduchého dôvodu: v čase, keď k nám prišiel, „Farský list“ ešte neexistoval a nefungovala ani jeho predchodkyňa „Skala“. Nie je veľmi isté, čo si pamätáte z úvodného predstavenia sa v kostole hneď po príchode, či pri príležitosti uvedenia do úradu farára. Samozrejme, niečo o ňom vieme na základe jedenásťročného osobného (bližšieho či vzdialenejšieho) kontaktu. Skutočnosť, že v týchto dňoch oslávil 25. výročie kňazskej vysviacky, nám však dáva výbornú príležitosť sa s ním porozprávať a spoznať trochu viac, kým je.

Začnime pekne od začiatku. Pán dekan, vieme, že pochádzate zo Stropkova. Prezraďte nám však trochu viac o svojej rodine.

Chvála Bohu, mám ešte žijúcich rodičov, hoci majú obidvaja viac ako sedemdesiat rokov. Mám aj troch súrodencov, čiže sme boli doma štyria. Ja som najstarší, druhá v poradí je sestra Terka. Tá je vydatá a žije s rodinou v Košiciach. Po nej nasleduje brat Rasťo, ktorý žije pri Košiciach a má tiež svoju rodinu. Najmladší brat, Janík, je ženatý tiež a žije neďaleko nášho rodiska vo Svidníku. A všetci moji súrodenci už majú svoje deti, takže naši (rodičia) majú spolu desať vnúčat.

Kedy ste začali rozmýšľať o kňazskom povolaní?

Asi koncom základnej školy. Keď som miništroval, mali sme šikovných kaplánov. Ich prítomnosť, služba a vplyv na mňa v tých časoch, bola asi jedna z vecí, ktoré boli mojou inšpiráciou. Niekedy aj doma padli také poznámky a podpichovania, že zo mňa bude kňaz.

Až potom neskôr, ku koncu štúdia na gymnáziu, keď som sa mal prihlásiť na vysokú školu, som šiel za vtedajším pánom dekanom s tým, že by som chcel podať prihlášku do seminára. Ten mi poradil, že keď nad tým vážne rozmýšľam, bude lepšie ísť po maturite najprv na vojnu. Počas dvoch rokov vojenčiny, ako to v tej dobe bolo, človek aj všeličo skúsi, dozrie a možno aj zmúdrie. A hlavne, v tej dobe bolo jednoduchšie absolvovať vojnu pred seminárom, ako po vysviacke, už ako kňaz. Vysvätení kňazi to na vojne mali väčšinou za socializmu veľmi ťažké.

Najmä na primíciách Mariána Jaklovského, aj v rozhovore s ním bolo zjavné, aké dobro môže do života chlapca priniesť miništrovanie. Ako si na tie časy dnes spomínate? (prípadne pridajte dajakú humornú „story“.)

Historky si nepamätám. Spolužiak ešte na základnej škole ma raz zavolal, či nechcem miništrovať. Najprv ma to veľmi síce nelákalo, no ale potom som predsa len šiel. Mohlo to byť niekedy v treťom, štvrtom, možno piatom ročníku. Keď som už začal, našlo to podporu aj doma. Bývali sme od kostola dosť ďaleko, a tak mama s nami chodila každý večer autom.

Miništrovanie je dobrá skúsenosť a v mnohých prípadoch sa nakoniec vďaka miništrovaniu budúci kňazi veľa naučia okolo oltára, spoznajú liturgiu, svätú omšu. A tiež ma tak nejako donútilo a naučilo vystupovať pred ľuďmi.

Pamätám si, ako som mal ísť prvýkrát čítať. Mal som z toho veľký problém i trému a nechcel som. A nielen prvý raz, ale zo začiatku som s tým viackrát bojoval. Po čase asi tá nevyhnutnosť vystupovať a vyjadrovať sa, človeka naučí veci, ktoré by sa asi nikde inde nenaučil, alebo možno neskôr by sa ich učil omnoho ťažšie.

Dokonca, jeden čas som robil aj kostolníka, myslím, že som bol vtedy na gymnáziu. Mal som na starosti veci v kostole a celú sakristiu, čo znamenalo vedieť, čo kde je, aj ako to prichystať. To bola tiež taká nepriama príprava na kňazstvo, pretože som sa naučil rozumieť liturgickému priestoru, predmetom.

Klasická „mládežnícka“ otázka: A čo manželstvo? Neuvažovali ste, že si založíte rodinu?

Asi ani nie. Nepamätám si, že by som nad takou vecou uvažoval. Vtedy, keď som začal uvažovať o kňazstve, keď sa to vo mne objavilo, tak ešte som buď nebol vo veku rozmýšľať o manželstve, alebo nebolo s kým a o kom premýšľať, nemal som totiž žiadnu vážnu známosť, hoci nejaké „zaľúbenia“ boli.

Vaše rozhodnutie sa pre kňazstvo sa rodilo dlho a postupne alebo ste ten prípad, že si dodnes pamätáte miesto a čas, kedy to prišlo? Kto alebo čo Vás priviedlo k definitívnemu rozhodnutiu pre vstup do seminára?

Na vojnu som šiel s tým, že po nej by som asi chcel ísť do seminára. Záverečné rozhodnutie však prišlo až na vojne, keď som si povedal, že po jej skončení naozaj do seminára pôjdem. V septembri končila vojna a hneď aj začínali prednášky v seminári. Božím riadením sa to podarilo na tie časy skoro bez problémov.

To definitívne rozhodnutie ísť za kňaza nastalo počas vojenčiny tiež asi nie náhodou. Vo veľkej miere ho ovplyvnili zážitky medzi vojakmi, keď si navzájom ubližovali, ponižovali sa... a to ma viedlo k tomu záveru, že človek bez viery prestáva byť človekom. Denne som skusoval, že namiesto toho, aby si chlapci – vojaci pomáhali zvládať vojenský a komunistický systém, ktoré boli sami osebe dosť ponižujúce, ešte si navzájom ubližovali. Preto som začal vnímať potrebu, a to viedlo k rozhodnutiu byť kňazom – byť tým, kto bude druhým pomáhať stávať sa lepšími, stávať sa naplno ľuďmi.

Svoju kňazskú formáciu ste začínali ešte v totalite. V tom čase nebolo veľmi jednoduché ísť touto cestou a mnohí rozprávajú o nepríjemnostiach, ktoré zaplatili za rozhodnutie vstúpiť do seminára. Ako to bolo vo Vašom prípade? Mali ste aj Vy nepríjemnosti?

Neviem, mne sa zdá, že tú cestu mi ako keby ktosi uľahčil, možno to takto niekto vymodlil. Lebo na nejaké veľké prekážky či problémy si nepamätám. Skôr boli problémy, ešte kým som chodil do školy a naši rodičia nás prihlasovali na náboženstvo. Párkrát museli ísť rodičia pred riaditeľa, ale keďže otec bol obyčajný robotník a mama zdravotná sestra, tak videli, že nemá zmysel ich strašiť.

Na základnej vojenskej službe v Liptovskom Mikuláši som mal síce pohovory, keď zistili, že po vojenčine chcem ísť do seminára. Ale to som vydržal, bolo to súčasťou vtedajšieho vojenského systému.

Ako si spomínate na seminárne časy? Čím sa líšil „socialistický“ seminár od toho dnešného?

Seminár je ďalšia kapitola. Dnešný seminár nepoznám, lebo som ho z pohľadu seminaristu neabsolvoval. Líšia sa, podľa mňa, hlavne v tom, že vtedy sa robilo iba to, čo komunisti dovolili. Celá duchovná formácia bola založená na základných a jednoduchých veciach. Celá akademická príprava, to znamená vzdelávanie na teologickej fakulte bolo obmedzované, udržiavané na úrovni 50 rokov pozadu, lebo nikto nemohol študovať v zahraničí súčasnú alebo vtedajšiu teológiu a nemali sme literatúru. Samozrejme, že vtedy sme to nepoznali a nevedeli. Bolo to poplatné tej dobe. Neviem, či tam boli najlepší kňazi, ale boli tam tí kňazi, ktorých komunisti schválili či dovolili. Oni sa síce snažili, každý v rámci svojich možností, no mnohé veci museli byť také, aké ich vtedajšia komunistická moc schválila a dovolila. Obmedzoval sa aj počet tých, ktorí mohli študovať a byť kňazmi. Vravelo sa, že aj medzi nami boli zaplatení ľudia na to, aby tých dobrých a šikovných vopred odhalili a dostali preč.

Počas týchto rokov ste boli v kontakte s vtedy ešte tajným biskupom Jánom Chryzostomom Korcom a tzv. podzemnou cirkvou. Ako to ovplyvnilo Vás a najmä Vašu kňazskú formáciu?

Boli medzi nami aj takí, ktorí mali kontakty na takzvanú tajnú cirkev a umožnili nám – v rámci možností, ktoré boli síce obmedzené a tiež dosť rizikové, lebo keby nám boli na to prišli, tak potom letíme – dostať sa na rozhovor k biskupovi Korcovi do jeho bytu v Petržalke. Tiež sa podarilo pripraviť a zorganizovať niekoľko tajných stretnutí pre bohoslovcov v nejakom súkromnom byte v meste, kde prišiel pán biskup Korec na rozhovor s nimi. Alebo potom boli stretnutia a rozhovory aj s ďalšími z tej tajnej cirkvi.

Myslím si, že len počúvať príhovory biskupa Korca a mať možnosť rozprávať sa s ním, malo na každého z nás silný vplyv, pretože bolo jasné, že je veľkou osobnosťou a každé jeho slovo malo váhu. A keď sa nám podarilo dostať k rozmnoženým klepaniciam jeho niektorých kníh alebo zamyslení, tak sme ich veľmi radi používali na meditácie a prehĺbenie duchovného života. V každom prípade, keďže sme sa chystali za kňazov do socializmu, čo bola celkom iná doba ako prišla potom po revolúcii, tak bol v tomto zmysle veľkou motiváciou, vzorom, inšpiráciou, bol príkladom, ako to zvládnuť. Napriek tomu, že nemohol byť oficiálne a verejne kňazom a biskupom, napriek tomu svoju vieru a kňazstvo žil jednoducho, ale hrdinsky, a to bola pre nás sila.

Po novembri 1989 sa veľa zmenilo, najmä čo sa týka náboženskej slobody a pastorácie. Ako sa na ten koniec štúdií a bezprostredné chvíle pred vysviackou pozeráte po rokoch?

Vo 4. ročníku, ktorý mal byť z pohľadu vtedajších štúdií najťažší a najnáročnejší, sme v 1989 po dvoch mesiacoch prednášok, ako všetci ostatní vysokoškoláci, začali štrajkovať a „zrušili“ sme prednášky, lebo sme sa pripojili k štrajku vysokoškolákov a chodili sme štrngať kľúčmi na vtedajšie námestie SNP v Bratislave a „urobili sme revolúciu“. To spôsobilo to, že po 1. semestri 4. ročníka sa zmenilo obsadenie na fakulte a tí, čo začali prednášať, to už nedokončili. Potom na 2. semester prišli celkom noví a my sme im vysvetľovali, čo a ako by mali učiť, a pretože nové skriptá a materiály ešte neboli, tak po väčšine zo starých vecí, síce noví ľudia, ale väčšinou učili po starom.

Posledný, piaty rok našej prípravy, nás preložili na Spišskú kapitulu do seminára, ktorý vtedy začínal, kde zasa boli noví predstavení a noví vyučujúci. A tak posledný rok, pretože to bolo celé rozhárané, sme asi veľa nenačerpali. Po vysviacke sme veľmi rýchlo prišli na to, že mnoho z toho, čo sme potrebovali, sme vlastne nedostali − kvôli udalostiam v spoločnosti − na to, aby sme boli dobre pripravení aj intelektuálne a asi aj duchovne – to však bolo dosť individuálne.

To, čo som si uvedomil, keď revolúcia zmenila systém, je, že my sme vstupovali do seminára s tým, že chceme byť kňazmi v socializme (teda proti komunizmu). V podstate celé naše vnútorné nastavenie bolo viac-menej byť kňazom proti systému – vzdorovať či bojovať proti... Tým, že padol, zrazu sme sa vlastne dostali do celkom inej doby života v slobode, ktorú sme nepoznali a ani sme na ňu neboli pripravení. Hneď druhý rok po revolúcii sme mali byť vysvätení a my sme sa na takúto dobu nepripravovali a neviem, či sme to po 25 rokoch dobehli a dostali sa „do obrazu“.

A je to tu – 15. jún 1991 – deň vysviacky. Stali ste sa Pánovým kňazom. Potom primície. Ste stredobodom pozornosti. V tom čase po revolúcii azda ešte viac ako dnes. Veľké nadšenie, radosť. Boli to iste krásne chvíle. Ako si na to všetko spomínate dnes? Mali ste niečo ako svoje kňazské motto – túžbu či predsavzatie, ktoré ste chceli ako kňaz naplniť? Alebo na čo ste sa najviac tešili v kňazskej službe?

Nejaké veľké očakávania som asi nemal – v tom zmysle, že po zmene systému bolo všetko nové. Pokiaľ ide o vysviacku a primície – pamätám si, že boli – musím si znova pozrieť videá. Vysviacku sme mali v Snine, keďže traja z nášho ročníka boli zo Sniny a okolia, o. arcibiskup Tkáč rozhodol, že vysviacka bude v Snine, a myslím, že to pri nejakej príležitosti sľúbil veriacim, že ak sa budú modliť a budú mať kňazov, tak spraví vysviacku u nich. A keďže tam iné vhodné priestory neboli, tak sme mali vysviacku na futbalovom štadióne. Preto sa smejeme sami zo seba, že berieme kňazstvo „športovo“. Ale veď aj arcibiskup Tkáč bol vysvätený na štadióne v Košiciach – akurát neviem, či aj on berie svoje kňazstvo „športovo“. 

Pre tie okolnosti, že vysviacka nebola v katedrále, ktorá sa v tom čase opravovala (asi aj toto bol dôvod), to bolo trochu zvláštne, aj celá atmosféra. Diakonskú vysviacku sme síce mali v katedrále (v Dóme sv. Alžbety), ale oltár bol v strede, celá svätyňa bola uzavretá a všade navôkol bolo lešenie. Bolo nás 13 vysvätených kňazov. Teraz na jubilejnej sv. omši sme sa stretli len ôsmi.

Primície bola taká udalosť, ktorú sme organizovali akosi na diaľku, pretože sme boli v seminári. V prvých rokoch po revolúcii to bolo také, že všetky tieto akcie −vysviacky, primície či odpusty boli ešte spojené s veľkým záujmom veriacich. Čo už dnes tak ľudí nebaví či nezaujíma. Takže vtedy to bolo aj po tejto stránke, čo sa týka zapojenia, prípravy aj ochoty trochu iné. Samozrejme, bol to akoby jeden z cieľov našej prípravy – pripraviť a zvládnuť primície, no a potom sa uvidí, kam sa dostaneme, kde začneme fungovať. Nerobil som si plány, čo a ako bude, pôjdem a uvidíme.

Kam ste teda ako kňaz zatiaľ všade došli? A čo ste tam videli? :-)

Po kňazskej vysviacke som sa ako novokňaz dostal do farnosti Košice-Juh, kde som strávil približne rok a pol. Potom som bol preložený do farnosti Košice-Dóm sv. Alžbety, kde som bol zhruba rovnako dlho. Teda moje kaplánske pôsobenie znamenalo spolu tri roky v dvoch košických farnostiach. Potom ma o. biskup A. Tkáč poslal na štúdiá do Ríma, kde som strávil ďalšie štyri roky; tri roky licenciát a ešte jeden rok, kedy som začal doktorandské štúdium, po ktorom som sa mal vrátiť naspäť do diecézy a dokončiť štúdium diaľkovo. Po návrate z Ríma ma o. arcibiskup poslal do farnosti Košice-Poľov – to je mestská časť Košíc, ale v skutočnosti je to dedinka smerom na bývalú VSŽ-tku s dvomi filiálkami: Košice-Pereš a Lorinčík. Takže som sa zrazu stal farárom s tromi kostolmi. Po siedmich rokoch v Poľove mi o. arcibiskup ponúkol možnosť ísť do Sabinova. Po dvoch či troch dňoch, ktoré som si vyžiadal na rozmyslenie, som súhlasil a nastúpil vo farnosti Sabinov, kde som teraz už dvanásty rok.

Ako si spomínate na svoju prvú kaplánku Košice-Juh?

Dostal som sa do farnosti, ktorá mala povesť veľmi živej farnosti so známym mládežníckym speváckym zborom „Južania“. Bolo to však v čase, keď mnohí z nich už neboli „mládežníkmi“, ale skôr dospelí ľudia s rodinami a s inými povinnosťami. Pri mojom nástupe vo farnosti už ani pravidelne nespievali pri sv. omšiach. Ja som poznal ich piesne ešte z čias socializmu, pretože pomáhali pri nahrávaní náboženských piesní aj v čase neslobody. Zároveň to bola živá farnosť aj čo sa týka počtu veriacich, pretože v tom čase celé Košice boli rozdelené len do dvoch farností, Košice-Dóm a Košice-Juh. Čiže pod túto farnosť patrila celá južná časť Košíc aj so sídliskom Košice-Nad jazerom, ktoré sa postupne začalo pripravovať na odčlenenie a vytvorenie vlastnej farnosti. Ale ešte sme chodievali slúžiť sv. omše aj na toto sídlisko. Boli to ešte stále také porevolučné roky, čo sa týka záujmu a otvorenosti ľudí, a hlavne to boli vždy veľké počty mladých ľudí v kostole i pri kostole.

Po príchode na Juh ma p. farár, ktorého som poznal z čias, keď pôsobil blízko môjho rodiska, privítal s tým, že budem mať na starosti mladých. Bol to pre mňa šok. :-) Ale vážne, bolo to pre mňa náročné, keďže farnosť žila ešte stále z pôsobenia tzv. kazateľských „hviezd“, ktorí mali veľký vplyv hlavne na mladých – Juraj Kamas a Juraj Semivan. Ale v čase, keď som tam prišiel, zbor už pravidelne nespieval a mladí, ktorí sa nestretávali, sa tam síce objavovali, no boli len súčasťou veľkej masy. A keďže som sa necítil byť pokračovateľom veľkých kazateľov, tak som sa zameral na to, čo by tých mladých mohlo spájať – začal som ich pozývať do prípravy liturgie a adorácií, snažil som sa ich viesť k tomu, aby pri mládežníckych adoráciách dokázali spontánne vyjadriť svoje modlitby: vďaky, prosby, odprosenia... Samozrejme, že v mnohom pomohli aj tzv. „mimokostolné“ akcie, keď sme s mladými chodievali hrať volejbal, na výlety alebo iné akcie, kde sa mladí radi stretávali a boli spolu. Postupne sa mi podarilo, že mládežnícke omše pripravovali sami mladí – začali spievať bez toho, aby boli speváckym zborom (teda všetci, ktorí boli v kostole, prišli dopredu spoločne spievať s jednoduchým sprievodom), začali pripravovať čítania, modlitby, neskôr aj komentáre k čítaniam, prinášali obetné dary. To všetko spolu pomohlo tomu, že sa dala dokopy dosť veľká a živá skupina mladých, ktorú som sa neskôr snažil pozývať a viesť k vytvoreniu malých spoločenstiev – skupiniek, v ktorých by si navzájom pomáhali intenzívnejšie prehlbovať svoju vieru spoločnou modlitbou, čítaním Sv. Písma, meditovaním, rozhovormi... To som videl napríklad aj v našej farnosti a zdalo sa mi, že je to dobrý spôsob k rastu duchovného života a viery v tomto prípade mladých ľudí.

Čo Vás naučila druhá kaplánka Košice-Dóm?

Do tejto farnosti som sa dostal v nezvyčajnom termíne – niekedy v októbri či v novembri, pretože šlo len o výmenu nás, dvoch kaplánov, medzi týmito dvomi farnosťami. A dostal som sa do veľmi špecifickej farnosti, do ktorej zas patrila celá druhá časť Košíc, hoci aj tu sa už začalo pracovať na osamostatnení a vzniku novej farnosti na sídlisku Košice-Terasa. A podobne aj na ostatných sídliskách. Napriek tomu Košice-Dóm mal ešte veľké zázemie veriacich. Ale je to zároveň špecifická farnosť v tom, že Dóm je zároveň biskupskou katedrálou a centrum mesta, a tak prináša aj veľkú pestrosť. To, čo som za rok zažil napr. v kancelárii pri riešení rôznych záležitostí, s ktorými veriaci za nami prišli, v inej farnosti kňaz nezažije ani za desať rokov. Keďže som prišiel počas rozbehnutého školského roka, v tejto farnosti sa mládeži už venoval iný kaplán, takže som nemohol pokračovať v tom istom, čo na Juhu. Preto som si hľadal inú oblasť pastorácie, ktorej by som sa mohol viac venovať, popri bežných veciach, ktorým sme sa museli venovať všetci. A zdalo sa mi, že práve farská kancelária nebola nejako systematicky zabezpečená, a tak som navrhol, že sa jej budem venovať.

Pri riešení rôznych vecí, ktoré kancelária prináša, som si uvedomil, že je tu dôležitý priestor na kontakt so snúbencami, ktorí chcú uzavrieť manželstvo, vzhľadom na to, že je Dóm veľmi žiadaný ako miesto sobášov. To ma viedlo k tomu, že som hľadal spôsob, ako sa im viac a ináč venovať, ako vytvárať priestor na rozhovor s nimi a zlepšiť ich prípravu na manželstvo. Uvedomoval som si, že snúbenci by potrebovali viac, než im mohli dať tie vtedajšie bežné predmanželské náuky. Pri nich sme sa my kňazi striedali a snúbencov prichádzalo pomerne veľa. Bolo nám jasné, že pre veľké množstvo párov, ktoré sme videli prvý a poslednýkrát, akékoľvek naše snahy robiť to živšie, zaujímavejšie a osobnejšie stroskotávali, lebo mnohí z týchto snúbencov to považovali iba za nevyhnutné zlo, ktoré musia absolvovať predtým, ako sa dostanú pred oltár a zosobášia sa v krásnej košickej katedrále. A to nás oberalo o chuť robiť to takto, lebo chýbal osobný kontakt a bolo zjavné, že takto to ani neobohacuje budúcich manželov, do manželstva im to nič nedáva a ich tieto témy, o ktorých hovoríme, netrápia, pretože už riešia úplne iné veci. Postupne pri debatách nielen s kňazmi, ale aj s manželskými pármi, ktorých som poznal, sme uvažovali, či nie je možný aj iný spôsob prípravy. V tom čase sa objavili informácie v článku z pastorálnej konferencie o inej forme prípravy na sviatosť manželstva, ktoré sa rozbiehali v Bratislave. Išli sme sa na to spolu do Bratislavy pozrieť a potom sme do Košíc preniesli to, čo už mali vyskúšané, a tak vlastne vznikol prvý kurz prípravy na manželstvo vo farnosti Košice-Dóm, ktorý dodnes, s nejakými obmenami, funguje pod názvom „Škola snúbencov“.

Potom ste šli na štúdiá do Ríma. Na čo bolo Vaše štúdium zamerané a prečo? V čom Vás pobyt v Ríme obohatil – Vás osobne, ale aj Vaše ďalšie pôsobenie v pastorácii?

Po troch rokoch v Košiciach ma otec biskup poslal na postgraduálne štúdiá do Ríma. Boli to roky, keď už v Ríme študovali kňazi, ktorých slovenskí biskupi vyslali hneď po revolúcii, keď sa otvorili tieto možnosti. Bolo totiž jasné, že potrebujeme kňazov, ktorí prinesú súčasný pohľad na teológiu a budú pripravení ako vyučujúci na teologických fakultách a predstavení v seminároch, a tiež pomôžu v pastorácii a v riadení a fungovaní diecéz na Slovensku. Potom ako sa táto ponuka či otázka objavila, som napísal žiadosť a otec biskup jej vyhovel. Dostal som voľnú ruku, čo sa týka výberu toho, čo by som mal študovať. Najprv som myslel na niečo praktické, spojené s pastoráciou. Po letnom trojmesačnom kurze taliančiny v Perugii a po príchode do Ríma, kde som sa poradil s viacerými kňazmi, som sa nakoniec rozhodol zapísať na štúdium filozofie na Gregoriánskej univerzite. Lenže vzhľadom na naše (ešte „socialistické“) štúdiá, mi vtedajší dekan filozofickej fakulty predpísal jeden doplňujúci rok, ktorý som mal absolvovať ešte pred licenciátnymi štúdiami a až potom som nastúpil na štúdium licenčného cyklu, preto to trvalo tri roky, kým som získal licenciát. Takže v prvom roku som absolvoval základné filozofické disciplíny, čo doplnilo moje pomerne chabé vedomosti a bolo to dobré aj pre moje neskoršie vyučovanie na fakulte, že som spoznal to, čo je potrebné pre štúdium teológie. No a určite vďaka tomu som licenciátne štúdium zvládol veľmi úspešne. Z jednotlivých disciplín ma zaujala najmä antropológia, t. j. náuka o človeku. Práve vďaka nej som lepšie porozumel aj tým najabstraktnejším disciplínam – metafyzike a ontológii, a zároveň mi mnohé témy z antropológie pomohli porozumieť aj veciam bežného života človeka – aj s duchovným životom, aj vzťahmi, aj s porozumením samému sebe. Profesor, u ktorého som robil licenciát, mi odporúčal kvôli dobrým výsledkom pokračovať v doktorandskom štúdiu, čo mi otec arcibiskup umožnil s tým, že po prvom roku, v ktorom absolvujem všetky predpísané podmienky (semináre, výber profesora a témy), pre ktoré je nevyhnutné byť v Ríme, sa vrátim do diecézy a dokončím „diaľkovo“ prácu a celé doktorandské štúdium.

Po návrate Vás čakalo miesto farára v Poľove. Čo to pre Vás znamenalo?

Môj pobyt v Ríme skončil v roku 1998 a po návrate ma otec arcibiskup menoval za farára vo farnosti Košice-Poľov. Bola to farnosť, ktorá bola len zastupovaná, čo znamenalo, že som sa nasťahoval do prázdnej farskej budovy. Čakala ma farnosť s tromi kostolmi, pričom jeden z nich bol iba rozostavaný – na „neslávne“ známom Pereši, ktorý bol mojou filiálkou a farský kostol v Poľove potreboval generálnu opravu. Okrem toho som dostal poverenie vyučovať na Teologickej fakulte v Košiciach, k čomu som si musel pripraviť prednášky a materiály a prekladať to z taliančiny do slovenčiny. Dôležitou novinkou bolo naučiť sa „byť farárom“. Chcem tým povedať, že naučiť sa zabezpečiť všetko, čo táto „funkcia“ obnáša: zabezpečenie bežného pastoračného programu farnosti, ďalej robiť „biznismena“ – byť zodpovedný za celú ekonomiku farnosti (veľmi často s pocitom, že som „jednou nohou v base“, vtedy, keď by veci nesedeli do haliera). Ďalšia pre nás farárov „dôležitá“ vec – naučiť sa byť stavbárom – lebo som mal rozostavaný kostol vo filiálke, ktorá bola finančne dosť slabá, projekt bol veľmi komplikovaný, a preto sa je dokončenie veľmi predlžovalo. Vzhľadom na to všetko mi hneď po nástupe bolo jasné, že ten doktorát, ktorý som mal na diaľku dokončiť, nebude pre mňa za tých podmienok reálny.

Ako si na toto náročné obdobie spomínate?

Na fakulte som mal učiť logiku a filozofiu prírody – dva predmety, ktoré som potom učil 15 rokov, takže som sa po istom čase smial, že som sa tú logiku nakoniec naučil aj ja sám... :-) Čo sa zase stavbárskych vecí týka, najprv bolo treba nájsť spôsob, ako pomôcť dokončeniu kostola na filiálke. Po nejakom čase sme sa s veriacimi rozhodli, že sa pustíme aj do generálnej opravy farského kostola a rozšírime sakristiu. Tam som prvýkrát riešil temperovanie kostola a po zisťovaní a oboznamovaní sa s rôznymi technológiami som zistil, že najlepšie pre kostol je podlahové kúrenie. To sa podarilo zrealizovať dosť rýchlo – v priebehu jedného leta, hoci to stálo veľa síl a energie. Perešský kostol bol dokončovaný ešte veľmi dlho – dokonca ani po siedmich rokoch, keď som odchádzal, nebol celkom hotový. Ale podarilo sa dosiahnuť dočasné užívanie a dali sa tam slúžiť sv. omše. Veriaci si doniesli každý svoju stoličku z domu, aby si mali na čo sadnúť, aj zariadenie kostola bolo veľmi provizórne a potom počas prevádzky kostola sme ho postupne dokončovali.

Hoci to nebola veľká dedinka, našlo sa tam dosť ochotných ľudí, ktorí sa zapojili a pomáhali – či už v oblasti ekonomiky či tie stavebné veci, takže sa mi otváral priestor aj pre samotnú pastoráciu. V nej okrem bežného sviatostno-liturgického režimu som začal riešiť otázku práce s mládežou. Uvedomil som si, že mentalita a záujmy mladých sa rýchlo menili. Samozrejme, mojou „farárskou povinnosťou“ bolo pripraviť mladých na sviatosť birmovania. Pre mňa to však bol čas hľadania spôsobu, ako robiť prípravu tak, aby mladým pomohla ďalej žiť svoju vieru po prijatí sviatosti birmovania naplno, samostatne a zodpovedne. Vďaka Bohu sa tam našlo dosť ochotných starších mladých, ktorí boli ochotní sa venovať birmovancom ako animátori. Hľadali sme teda spoločne s nimi, aj s okolitými farármi, o čom by príprava mala byť, ako dlho a ako často sa stretávať – rozprávali sme o rôznych modeloch, postupoch a skúsenostiach a videli sme, čo ako funguje a čo nie. Skrátka hľadali sme, čo mladým pomáha dozrievať vo viere, čo je plodné. Takto sa teda „zrodil“ spôsob prípravy mladých na birmovku, ktorý som hneď po mojom príchode do Sabinova začal používať.

Ďalšou oblasťou pastorácie boli deti. V Poľove bola malá škola, kde bol iba prvý stupeň, väčšina detí mojich farníkov chodila do školy v Košiciach. Keď som chcel deti pripraviť na prijatie eucharistie a sv. zmierenia, hľadal som spôsob, ako to robiť. Prišiel som na to, že iba venovať sa deťom nestačí – je potrebné to robiť spolu s ich rodičmi. A teda venovať sa aj, alebo hlavne, ich rodičom. Práve vtedy vyšla pastoračná príručka, ktorú vydala Rada pre rodinu pri KBS, ako robiť stretnutia s rodičmi prvoprijímajúcich detí. A tak som sa podľa „návodu“ začal stretávať raz do mesiaca v nedeľu v každej dedine s rodičmi, pričom deťom samotným sa venovali buď katechétky alebo mladí animátori. S rodičmi sme hovorili o témach, ktoré boli navrhnuté v príručke, a tak som sa snažil postupne zmeniť dôraz, kladený skôr na tradičné a vonkajšie veci, ako napr. briezky, mašličky... Snažil som sa to postupne premieňať na nový pohľad a najmä na to, aby život viery v rodine a u detí pokračoval a rozvíjal sa vďaka prijatým sviatostiam ďalej.

Do Sabinova ste dorazili už ako „ostrieľaný“ a „ošľahaný“ kňaz. S akými očakávaniami a predstavami ste pred tými jedenástimi rokmi prišli k nám do Sabinova?

Pred nástupom do Sabinova som navštívil môjho predchodcu (už nebohého) vdp. J. Naščáka a on mi nielen ukázal faru a kostol, ale aj porozprával čo-to o svojom pôsobení. Na základe toho som vedel, že ma čakajú „stavebné“ práce (lebo už bežali zbierky na opravu podlahy farského kostola a jeho temperovanie) a že po pastoračnej stránke to bude tiež podobné ako v predchádzajúcej farnosti. Teda, že ma čaká práca s deťmi a ich rodičmi, mládežou, snúbencami a že pri tom použijem to, čo som už poznal, ale bude to v iných „rozmeroch“, v nových podmienkach a s novými ľuďmi – myslím nielen na kaplánov, ale tiež na veriacich farníkov. Pri veriacich bolo otvorenou otázkou to, či medzi nimi nájdem ochotných spolupracovníkov v pastorácii. A v tom vidím Božie znamenie – totiž to, že sa našlo (už aj v čase, keď som ešte nikoho nepoznal) vždy dosť ochotných animátorov birmovancov, animátorov detí, členov farských rád, kurátorov, brigádnikov, odborníkov, manželských párov, je pre mňa Božím požehnaním a potvrdením, že sme to mali robiť a tiež práve takýmto spôsobom.

Čo Vám doteraz Sabinov dal do „zbierky skúseností“?

Okrem iných, a je ich za tie roky veľa v rôznych oblastiach života a pastorácie, základnou odlišnosťou oproti predchádzajúcim pôsobiskám je v Sabinove to, že tu nie som sám, ale spolu s kaplánmi a niekoľko rokov aj s diakonmi, ktorí mali u nás prax. Očakával som to, ale až konkrétna skúsenosť mi ukázala, že aj to sa treba učiť – naučiť sa spolu žiť, nielen vedľa seba, žiť bratské spoločenstvo, čo nie je vždy ľahké a tiež spolupracovať v pastorácii na veciach, ktoré som predtým robil sám a teraz bolo potrebné učiť sa tímovej práci. Pri tom býva najťažšie zvládať to, že ten druhý ináč rozmýšľa, je iný, má inú povahu a má svoje „muchy“, niekedy nálady, aj svoje problémy. Podobá sa to takej „dočasnej“ rodine, lebo spolužitie s kaplánmi je „len“ na niekoľko rokov, nie ako v rodine „navždy“, čo má výhody aj nevýhody. Lebo nie s každým kaplánom to bolo ľahké a bez problémov, čo však platí aj opačne, že aj oni so mnou to nemali vždy ľahké... L A keď si po nejakom čase na seba zvyknete a príde zmena, tak si treba zvykať nanovo a na iné povahy a „muchy“ toho druhého. Je to však veľmi dôležité, lebo druhý človek vedľa mňa ma núti pracovať na sebe a pozerať sa na seba kriticky, aby som sa nestal „čudákom“, ako sa to nám farárom niekedy stáva, keď žijeme osamote. A zároveň naše kňazské, bratské spoločenstvo a vzťahy sú prvým ohlasovaním Evanjelia v tejto farnosti, ku ktorému nás Kristus povoláva a Cirkev posiela, ako svojich učeníkov po dvoch – po troch.

Ďakujeme za rozhovor a do ďalších rokov, ktoré má Pán pre Vás pripravené, Vám prajeme veľkú horlivosť za Pána a jeho kráľovstvo a veľkú lásku k Nemu i k Jeho/Vašim ľuďom. Modlíme sa za vás.