Sobota 29. 11. 2008 bola pre saleziánsku rodinu v Sabinove od rána dňom s veľkým „D“. Oslavovali sme. V našom meste začali pracovať prvé skupinky mladých pod vedením saleziánov spolupracovníkov už v roku 1987. Po rokoch putovania po Sabinove si saleziáni spolupracovníci postavili vlastné priestory, ktoré pred 10 rokmi posvätil o. biskup Bober.

Od rána sa mladí zabávali: piekli palacinky, hrali čínsky futbal, vymieňali zápalku za eurokalkulačky, klobásky a okuliare, rátali čísla na domoch a lámali rekordy v behu po križovatke so semaformi, niektorí z nich sa učili správne prechádzať cez cestu na našich semaforoch. Zvládli to výborne, všetci prežili a nikto nedostal pokutu. Veď prechádzali iba na zelenú.

O 12. hod začala slávnostná ďakovná sv. omša, v ktorej nás v homílii povzbudil o. Voskár, ktorý je srdcom stále pri nás, saleziánoch, a ktorý spolu s manželkou pred mnohými rokmi oslovili manželov Čechových, aby začali stretká s mladými v našom meste. Ale svätá omša bola ešte obohatená o jeden zážitok. Po homílii boli do Združenia saleziánov spolupracovníkov po zložení prísľubu prijatí manželia Triščovci, Alena a Anton.

Potom sme sa presunuli ku stredisku, kde sme si pochutnali na saleziánskom guláši a koláčikoch, kávičke, čajíku a... škoda, že ste tam neboli. Atmosféru spomienok veľmi umocnila prezentácia o činnosti a výstavbe našich priestorov, zaujímavé výpovede tých, ktorí boli pri tom od začiatku. Zo srdca sme sa zasmiali na starých fotkách a videách, kde sme boli mladší, chudší, krajší... Nechýbal ani ľudový rozprávač Pali, ktorý nám vtipne vyrozprával históriu strediska v írečitej šariščine.

Celý slávnostný deň sme ukončili ružencom vďaky za všetkých dobrodincov, za všetkých mladých, ktorí tam vyrástli nielen po ľudskej, ale aj duchovnej stránke, za všetkých, ktorí ochotne obetujú svoj voľný čas pre dobro a spásu mladých. Mnohé rozprávania a okolnosti za tých desať rokov od posviacky nás presviedčajú a dokazujú nám, že nič nie je náhoda. Panna Mária Pomocnica – zakladateľka a udržiavateľka saleziánskeho diela vie „zariadiť“ nie jeden potrebný zázrak. Len treba mať otvorené oči a nimi aj správne hľadieť.

    A nakoniec sme vyspovedali našich nových spolupracovníkov.

    Prečo som sa rozhodol vstúpiť do Združenia ASC?

  • Tony: Na základe osobného príkladu saleziánov spolupracovníkov, ktorých poznám a ktorí mnohým pomáhajú v duchovnom živote.
  • Alena: V saleziánskom duchu som bola formovaná už od svojich 14 rokov a túžila som mať aj inú ako pokrvnú rodinu, a napokon, duch don Bosca mi je veľmi blízky a forma prežívania viery v malých spoločenstvách rovnako.

    • Čím konkrétne chcem obohatiť naše stredisko?

  • Tony: Pomocou pri akciách v stredisku a vo farnosti a podporou ostatných členov združenia.
  • Alena: Skúsenosťami s prácou s mladými, osobným príkladom.

    • Aké boli moje prvé dojmy, pocity po zložení prísľubu?

  • Tony: Veľká radosť, pocit šťastia a zároveň aj obavy, či v tom budem dosť zodpovedný a vytrvalý.
  • Alena: Cítila som radosť z prijatia, no zároveň aj pocit zodpovednosti, že to nie je ľahké poslanie, no určite veľmi pekné.
foto