Sobotné ráno 2. decembra sa pre našu skupinu deväťdesiatich Sabinovčanov začalo netradične skoro. Už o 4:30 sme na dvoch autobusoch (s veliteľmi p. kaplánom Lukášom a p. diakonom Petrom ) vyrazili za naplnením dlhoročnej túžby mnohých z nás – vidieť originály sabinovských oltárov, ktoré sa nachádzajú v Maďarskej národnej galérii (Magyar Némzeti Galéria).
Ešte za tmy sa na hraniciach k našej skupine pridal náš bývalý diakon a súčasný správca farnosti v Janíku Dionýz Takács, ktorý sa počas cesty autobusom, a hlavne potom v Budapešti, prejavil ako výborný turistický sprievodca... Na našu zvedavú (ale nevyslovenú ) otázku týkajúcu sa zdroja jeho vedomostí dal napokon sám odpoveď, keď sa vyznal zo svojich zážitkov a spomienok z pastoračného ročníka v hlavnom meste Maďarska. Všetci sme ich ocenili, keď nám vysvetľoval zaujímavosti o historických miestach, ktorými sme prechádzali a tiež pri vybavovaní našej prehliadky v galérii.
Prvou našou zastávkou bol Kostol sv. Mateja (Mátyás templom), ktorý je jednou z najznámejších dominánt Budapešti. V tomto kostole bol v roku 1867 korunovaný František Jozef I. za uhorského kráľa (jeho manželkou bola Alžbeta, známa pod menom Sisi). Aj keď s časovým sklzom, ale predsa, v sanktuáriu tohto kostola sme sa celá skupina stretli s našimi kňazmi, diakonom a miništrantmi pri slávení sv. omše ku cti Panny Márie, keďže v tento deň bola aj prvá sobota v mesiaci... a nad Budapešťou zazneli slovenské mariánske piesne... Mnohí sme ich spievali z plného hrdla a s veľkým oduševnením, aby sme tak aspoň trochu prekričali ruch a hluk turistov, ktorí prechádzali v tom čase bez povšimnutia ostatnými časťami baziliky... ach, koľkým ľuďom je Pán Ježiš dnes úplne ľahostajný... keby sme mu aspoň my, veriaci, opätovali jeho lásku slávením tajomstva Eucharistie s radosťou v srdci i na tvári...
Po sv. omši sme mali pred sebou presun k hlavnému cieľu nášho zájazdu – do národnej galérie. Tá nás „pohltila“ do svojich priestorov plných obrazov a ukážkami umenia z rôznych časových období. Nás, samozrejme, najviac zaujímali „naše“ oltáre. Hneď sme ich spoznali. Boli také, ako ich poznáme, ale zároveň aj nové, lebo centrálne sochy a maľby na krídlach oltára boli v inom prevedení, ako ich poznáme u nás. Vďaka simultánnemu prekladu p. kaplána Lukáša z angličtiny do slovenčiny (začo mu je naša skupina veľmi vďačná ) sme sa dozvedeli zaujímavé informácie o ich výzdobe i náročnom reštaurovaní. Môžeme ďakovať maďarským reštaurátorom za skvelo odvedenú prácu pri záchrane „našich oltárov“. A čo sa týka „pobytu“ oltárov v Maďarsku, tak legenda o ich zobratí počas Rakúsko-Uhorska sa zrejme nezakladá na pravde. Oveľa pravdepodobnejšou sa javí skutočnosť, že naši predkovia nedokázali zabezpečiť ich kvalifikovanú opravu, ktorú nutne potrebovali, a keďže potrebovali aj peniaze na opravu nášho kostola, oltáre predali do Budapešti...
Galéria ukrýva ešte ďalšie skvosty, ktoré sú spojené s naším mestom. Sú to obrazy maliara Tivadara Kosztku Csontváryho, ktorý bol jedným z najoriginálnejších maliarov slávnej epochy prelomu 19. a 20. storočia a narodil sa u nás v Sabinove. Jeho úplne originálny štýl sa zvykne nazývať niekedy aj mystickým realizmom, kde znázornenie historických či biblických motívov je zasadené do magického prírodného či architektonického prostredia. Jeho tvorbu obdivoval dokonca aj sám Pablo Picasso.
Následný presun z galérie do centra mesta k Dómu sv. Štefana nám umožnil „vychutnať“ si aj budapeštiansku dopravnú špičku. Približne hodinový presun p. farár Dionýz využil na turistické informácie o miestach, ktorými sme prechádzali. Dóm sv. Štefana bol ďalším krásnym umeleckým zážitkom a skvostom. Určite veľkou zaujímavosťou pre všetkých jeho návštevníkov bola vzácna relikvia – mumifikovaná ruka zakladateľa uhorského kráľovstva sv. Štefana.
Poslednou našou zastávkou v hlavnom meste Maďarska boli adventné trhy v okolí Dómu. Hlučná vianočná hudba (dokonca tanec návštevníkov trhov) boli v ostrom kontraste s duchom adventu, ktorý vlastne ešte len začínal... Skúsme aspoň my, veriaci, vrátiť slávenie sviatkov „z hlavy na nohy“, chráňme si našu katolícku identitu tak, ako nás k tomu vyzývali v pastierskom liste naši otcovia biskupi. Slávme v advente ADVENT a Vianoce si užívajme v čase vianočnom a vychutnajme si ich dosýta, tak ako sv. Ján Pavol II., napríklad s koledami až do sviatku Obetovania Pána (2. február)...
No a na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o vydarený priebeh celého zájazdu. Predovšetkým našim duchovným otcom a ďalším členom farského spoločenstva za nápad a jeho realizáciu, p. kaplánovi Lukášovi, p. farárovi Dionýzovi a p. diakonovi Petrovi za sprevádzanie, vodičom za bezpečnú jazdu, všetkým účastníkom za spoločenstvo, dobrú náladu a disciplínu pri dodržiavaní časových termínov, Nebeskému Otcovi za požehnanie a našim anjelom strážcom za šťastný návrat domov.
A aj keď si to mnohokrát neuvedomujeme, s Budapešťou naše mesto viaže nielen dlhoročná história v spoločnom uhorskom štáte, ale aj kúsok sabinovského („kisszebeni“ ) umeleckého sveta...