Pokoj, viera, radosť, nádej. To sa mi objaví, keď si spomeniem na púť do Ríma. Autobus plný odhodlania putovať k Božiemu milosrdenstvu, autobus plný ľudí so svojimi úmyslami, no aj s úmyslami iných spolufarníkov. A čo mi zarezonovalo najviac? Jednoduchá veta z modlitby: „Keby si poznala Boží dar...“ Každý si nosí niečo so sebou, batôžtek krížov. Niekto nosí jeden veľký, niekto možno viac malých. Niekedy je to dosť ťažké, úmorné, ba až neznesiteľné. Ale „keby si poznala Boží dar...“ Čo ak aj tie naše kríže sú dar, vďaka ktorým sa okresáva naša duša, vďaka ktorým rastieme a približujeme sa k tomu, ktorý niesol kríž za nás ako prvý? Kríž, ktorý nám pomôže dosiahnuť ten najväčší Dar, uzrieť raz Milosrdného Boha v celej svojej kráse. Lebo všetko je dar... Aj táto púť bola pre mňa darom.
