Kristus v modlitbách ustavične prijímal od Otca, aby mohol dávať nám. V podobenstve o človeku, ktorý o polnoci ide za priateľom s prosbou o tri chleby a neodbytne prosí, kým mu nie je vyhovené, aby nasýtil ďalšieho priateľa z cesty, Kristus predstavil muža, ktorý prosí o niečo, čo chce dať ďalej. Sused z podobenstva však nevystihuje Božiu povahu. Poučenie v tomto prípade neplynie z prirovnania, ale z protikladu. Sebecký človek splnil naliehavú prosbu, len aby sa zbavil žiadateľa, ktorý mu rušil nočný odpočinok. Boh však dáva ochotne. On ako súcitný Otec chce splniť svoje dobrodenie, aby sme sa mu podobali tým, že budeme slúžiť iným.
Modlitbu by sme nemali obmedziť iba na sebeckú žiadosť týkajúcu sa vlastného prospechu. Prosme, aby sme mali, čo dávať. Možnosť prijímať sa zväčšuje len dávaním. Boha oslávime tým, že budeme s ním spolupracovať v diele záchrany hriešnikov.
Aj keď sused v podobenstve žiadateľa niekoľkokrát odmietol, ten sa nevzdal. Kristus nás učí, aby sme sa neprestávali modliť, aj keď sa nám zdá, že Boh nás okamžite nevypočul. Modlitba nemá zmeniť Boha, ale viesť nás k tomu, aby sme sa stotožnili s jeho vôľou. Modlitba nemôže byť náhradou za plnenie povinností. Kristus povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec.“
Boh nám hovorí, aby sme žiadali vytrvalo. Vytrvalá modlitba prehlbuje vedomie zodpovednosti, vedie k opravdivosti a umocňuje naše priania. Marte pri hrobe Lazára Kristus povedal: „Či som ti nepovedal, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ a inde hovorí: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a bude Vám otvorené!“