Ste členom Združenia Faustínum, čiže ste ctiteľom Božieho milosrdenstva. Práve v Roku milosrdenstva ste prežili aj ťažké zdravotné problémy...

Sestry satmárky ma pozvali do Vrícka na 174. výročie založenia ich rehole. Tam som chodieval často za komunizmu na brigády. V tamojšom kláštore, presne 3 roky po kolaudácii organa, prišiel infarkt. Nevedel som, že je to infarkt. Bolo mi zle, tak som si po dlhšom čase zavolal záchranku a tá konštatovala infarkt. Z hodiny na hodinu som sa dostal do nemocnice. Po zákroku na sále prišiel ku mne kňaz. Dodnes neviem, kto ho poslal, ale Pán Boh sa stará a vyslúžil mi sviatosť pomazania chorých. Vtedy som si vážne uvedomil, že sviatosti sú úžasné klenoty Cirkvi a život na tejto zemi má ohraničenie. Po prijatí sviatosti som bol plný Božej istoty. Naplno som si uvedomoval, že každú chvíľu môžem odísť z tohto sveta, ale pociťoval som neuveriteľný pokoj spojený s nádejou. V jednej chvíli sa tak aj stalo, ale Pán Boh aj vďaka vašim modlitbám ma vrátil na túto zem.

Svojím štúdiom som prišiel k tomu, že Boh je láska, ale aj milosrdenstvo. Uveril som, že milosrdenstvo je také obrovské, že dokáže odpustiť a obmyť každý hriech, keď človek prejaví o to záujem. Mám veľmi rád Kongregáciu sestier Matky Božieho milosrdenstva. Keď prišla sestra Clareta do Sabinova s ponukou založenia Združenia Faustínum, neváhal som a hneď som sa prihlásil. Začali sme formáciu, ktorá trvala 4 roky a v súčasnosti som členom tohto združenia. Veľmi odporúčam všetkým, ktorí budú v akýchkoľvek trápeniach, aby sa obracali k Božiemu milosrdenstvu. Ale musia mať v Neho dôveru. Božie milosrdenstvo je postavené na dôvere ako je napísané na obraze: „Ježišu, dôverujem ti.“ Poznám človeka, ktorý kňazovi povedal, že jemu už ani Pán Boh neodpustí. Po 72 rokoch sa vyspovedal, prijal sviatosť oltárnu a po týždni života zomrel. Keď sa pýtali kňaza, ako prebiehala spoveď, odpovedal: „Obaja sme plakali.“ Také je Božie milosrdenstvo.

Teraz bolo treba riešiť, čo ďalej so životom. Ja som ešte podnikal. Ale po infarkte som všetko prehodnotil. Pochopil som, že teraz mám viac duchovne žiť, prehlbovať vieru. Mojím poslaním je teraz sprevádzať farnosť modlitbou a môžem povedať, že nikdy som sa toľko nemodlil, ako teraz. Pán Boh takto rozhodol a ja to prijímam. Zároveň týmto spôsobom splácam dlh veriacim. Manželka mi v nemocnici rozprávala, ako sa celá farnosť modlí za mňa, aj pútnici, ktorí boli v tom čase na zájazde v Ríme. Cítim to ako dlh, ktorý mám splácať. Mám aj urobený zoznam, za koho sa modlím – je tam aj celá farnosť, naši kňazi, aby duchovný život stále napredoval. Myslím celú farnosť – aj Jakubovany a Orkucany.

Čím je naplnené vaše srdce a myseľ v týchto dňoch, keď sa dožívate životného jubilea?

Ak by som to mal povedať jednou vetou, tak by som to povedal takto: už trikrát som bol odvelený na večnosť a trikrát som sa vrátil. Vďačím Bohu, že sa mi dal dožiť biblického veku: „Vek nášho života je sedemdesiat rokov, a ak sme pri sile, osemdesiat“ (Ž 90, 10). Boh mi doprial byť tu s rodinou, tešiť sa z vnúčat a stretávať sa s priateľmi.

Čo by ste rád odkázali našim spolufarníkom i obyvateľom nášho mesta?

Môžem iba toľko povedať, že človek je spoločenský tvor, takže potrebuje spoločnosť, ale i zábavu. Ja som v živote zažil aj zábavu a bolo jej dosť. V chorobe som zistil, že život prejde veľmi rýchlo a treba účtovať. Na Nový rok sme si navzájom priali všetko dobré, ale ani raz som nepočul, aby niekto niekomu prial šťastnú večnosť. Prajem všetkým, aby pamätali aj na večný život – on je podstatou, Alfou a Omegou nášho života. Je to prechod z pozemského života do druhého života, v ktorom sa naplní to biblické: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2, 9)

Nášmu kantorovi Jurajovi Vráblovi prajeme do ďalších rokov veľa síl a zdravia, aby ho Pán Boh požehnával aj s jeho rodinou. Za rozhovor ďakuje kaplán Miroslav.