Vieme, že vaša rodina bola v minulom režime prenasledovaná. Nemali ste chuť niekedy to vzdať alebo ako niektorí iní, nájsť spôsob, ako vyhovieť i režimu i svojmu svedomiu – teda nájsť kompromis? Čo vás viedlo k zachovaniu si takého pevného postoja?

Najviac som čerpal z charakteru môjho otca. Môj otec ma naučil – nie priamo, ale pomocou listov z väzenia, v ktorých žiadal, aby sme boli čestní, aby sme mali zmysel pre pravdu a pre autoritu. Vďaka tomu som dostal takú charizmu, že som nekoketoval s režimom. Videl som, čo sa robí aj s inými rodinami. Zažil som hrôzu komunistických praktík pri prvej návšteve, keď sme boli pri otcovi v Jáchymove. Cestovali sme cez celú republiku až do Karlových Varov, tam sme prenocovali, aby sme na druhý deň v Ostrove n. Ohří (Jáchymovsko) navštívili otca. Videli sme ho krátko, návšteva bola povolená iba desať minút. Pri nej odpadla jedna pani, takže desať minút ubehlo veľmi rýchlo a po vyplakaní nám otca zobrali spred očí. Cesta späť bola posiata mlčaním a plačom. Dvakrát sme otca navštívili aj v Leopoldove. Boli to len formálne návštevy. Pred návštevou sme boli poučení, čo a o čom môžeme rozprávať. Otec sedel medzi dvoma strážcami a keď sa reč začala uberať nie tak, ako sme boli poučení, debata bola okamžite prerušená. Tak sa stalo, že niekedy sme ani nevedeli, o čom máme začať rozprávať. Otec vo väzení bol s bl. Metodom Trčkom, bl. biskupom Gojdičom, a paradoxne aj s Gustávom Husákom. Videl som, že komunizmus nemá humánne metódy, a preto som ani ja s týmto režimom nechcel komunikovať v tom zmysle, že budem niečo iné hovoriť a iné konať. Aj v rodine sme cez všetky útrapy prihlasovali deti na náboženstvo. Môžem povedať iba toľko, že som spokojný, lebo nemám v tom charakterové medzery – bola mi ponúkaná aj spolupráca s ŠtB, čo som kategoricky odmietol. Kompromis vo svedomí som neurobil. Mal som v tom jasno. Potom som nadviazal styk s disentom – konkrétne s pánom biskupom Korcom. Jeho tajomníkom bol František Mikloško, ktorý ma spojil s istými ľuďmi, s ktorými sme prenášali náboženskú literatúru na východ. Išlo to cez Viedeň a Poľsko. Preto som sa napojil aj na saleziánov v Košiciach, ktorí mali dobré kontakty v Krakowe. Pamätám si na tú ulicu, sídlo saleziánov, kde v ich kostole si sv. Ján Pavol II. vyprosil kňazstvo. Vzhľadom na to, že v Poľsku bola odluka Cirkvi od štátu, bol prístup ku knihám ľahší. Nemal som teda problém s tým, žeby som spolupracoval s režimom, lebo ja som si robil svoje. Mal som aj nejaké telefonáty, z ktorých som sa dozvedel, že idú po mne a že mi bude urobená domová prehliadka. Ale stále sa to nejako urobilo, ukryli sme literatúru, aby príslušníci ŠtB ju nenašli doma. V minulom roku jedna absolventka na Katolíckej univerzite v Ružomberku o tom písala záverečnú prácu.

V tomto mám teda čisté svedomie. Otec bol hlavnou motiváciou a mojím vzorom. Aj z diaľky väzenia prostredníctvom listov nás neustále nabádal na vieru v Boha a k charakterovým vlastnostiam človeka. Dokonca mojej mame písal, aby na konci školského roka vystrojila slávnostný obed s kvetmi na stole. Žiaľ, mama nevedela, kde má hlavu, a nie to ešte pripravovať také ceremónie. V tom čase boli soboty pracovné, ale v nedeľu nechýbal na stole hnetený mriežkovaný koláč.

Vieme, že ste lokalpatriot ako Sabinovčan a zároveň hrdý Slovák. Čím je pre vás Sabinov ako mesto a farnosť?

Sabinov je jednoducho mojím domovom. Tu som sa narodil na dnešnej Ulici mieru a môj rodný dom ešte stojí. Pre mňa je to moje rodisko, tu mám priateľov, rodinu a známych. Tu som žil nielen svoj telesný život, ale aj svoju vieru, prijímal sviatosti (Eucharistiu, birmovanie z rúk pána biskupa Čárskeho – keď nás birmoval, tak plakal, lebo cítil, že sa už do Sabinova nevráti pre svoj vek). Pre mňa Sabinov značí zázemie spokojného života, ale aj začiatky hudobného života. Ako som spomínal, hrať v kostole som začal v roku 1968. Predtým som, samozrejme, navštevoval ľudovú školu umenia, lebo otec z väzenia písal a chcel, aby deti mali aj hudobné vzdelanie. Tak som chodil na klavír, hoci doma sme žiadny nemali, lebo sme si to nemohli dovoliť. Preto som cvičil v škole na klavíri, ktorý bol určený pre deti, ktoré nemali doma nástroj. Cvičný klavír využívali cigánske deti a ja. Trvalo to päť rokov. Veľmi sa mi páči, že Sabinov sa rozvíja do krásy. Sú tu športové, kultúrne a koncertné podujatia, ktoré presahujú hranice Slovenska. Je tu čo obdivovať. Ja sa tu dobre cítim, lebo som tu medzi svojimi.

(pokračovanie nabudúce)