V týchto dňoch sa dožíva náš organista Juraj Vrábel 70 rokov života. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok.
Ako si spomínate na svoje detstvo a mladosť?
Moje detstvo bolo dosť zvláštne, pretože keď som mal 3 roky, zavreli mi otca ako politického väzňa. Zo dňa na deň ho zobrali a odsúdili na 15 rokov väzenia. Mamu zobrali do vyšetrovacej väzby a my s bratom sme boli odkázaní na susedov alebo rodinu, ktorú sme mali. Mama, ktorú po čase pustili, sa nervovo zrútila a musela sa liečiť. Pomohol jej sabinovský lekár MUDr. Klačanský, ktorý jej povedal, že buď sa bude starať o deti, alebo pôjde z tohto sveta. Musím povedať, že mama bola silno veriaca a za pomoci Božieho riadenia i lekárov sa dala dokopy a začala nás vychovávať. Keďže od rána do večera bola v práci, ja som bol „dieťaťom ulice“, bohužiaľ... Ulica nie je dobrý priestor pre výchovu. Čo mi však ulica dala, je priebojnosť. Nič viac mi nedala. Mama sa nám snažila aspoň v nedeľu vynahradiť to, čo potrebovala rodina. Po ukončení základnej školy som šiel študovať na chemickú priemyslovku, na ktorú som sa dostal ľahšie ako brat, ktorý bol o 6 rokov starší a mal problémy s prijatím na vysokú školu, na ktorú ho ani neprijali, keďže sme mali otca vo väzení. Po vyštudovaní som nastúpil do Bratislavy. Keď sa otec vrátil z väzenia, môj brat Ivan tragicky zahynul. Pre nás to bola nesmierna rana. Otec sa vrátil z väzenia po desiatich rokoch pobytu v Jáchymove a Leopoldove na amnestiu. Vtedy som mal 13 rokov. Raz pri rodinnom stretnutí povedal, že dom je značne zanedbaný a že sme ho mohli aj trochu udržiavať. Vtedy sme sa zastali mamy, že sme naozaj žili v chudobe a neustále sa o nás starala. Povedali sme mu, že keby bol doma, bolo by to celkom ináč. Vtedy sa zamyslel a povedal vetu, na ktorú nezabudnem celý život: ,, Pamätajte si, že prvou a najvyššou autoritou je Boh, potom národ, rodina a človek. A ja som dal prednosť národu pred rodinou, lebo som nechcel, aby Slovensko bolo komunistické.“
Rodičia po smrti brata naliehali, aby som sa z Bratislavy vrátil na východ, bližšie k domu. Začal som pracovať vo VSŽ a raz týždenne som prichádzal domov, kde sa mi naskytla možnosť hrať v kaviarni Torysa. Túto ponuku som privítal, a tak každú sobotu a nedeľu večer som hral v skupine ,,Amatis sextet“ na klávesových nástrojoch.
Manželku som poznal ešte na základnej škole. Videl som ju, že chodí do kostola a mojou túžbou bolo mať veriacu manželku. Na ulici som videl všeličo, preto som túžil po takejto žene. Mal som výhodu, že sme bývali na jednej ulici a nemusel som chodiť na ,,rande“ ďaleko. Spolu máme 4 deti, z ktorých jedna je rehoľná sestra v ráde bosých karmelitánok, v prísnej reholi, z ktorej sestry nechodievajú domov na návštevy. Ďalšie deti študovali podľa svojej voľby. Žijeme s manželkou spolu so slobodným synom Jurajom a ostatní majú svoje rodiny. Zatiaľ máme 4 vnúčatá.
Máte za sebou teda pár desaťročí manželstva. Dnes je rodina z mnohých strán spochybňovaná. Čím je pre vás rodina?
Všeobecne sa hovorí, že rodina je základná bunka spoločnosti, čo je poučka. Ja hovorím, že rodina je domov, kde má byť teplý rodinný kozub. Musím povedať, že ja som vždy vďaka manželke doma tento kozub nachádzal a nachádzam. V podstate bol som málo doma. Okrem práce som začal v roku 1968 kantorskú činnosť. V Sabinove som kantoroval sám. V tom čase sme mali aj pekný zmiešaný spevácky zbor. V blízkom okolí som ešte naviac hrával svadby a pohreby. Toto všetko vyžadovalo svoj čas. V živote mi nikdy moja manželka nevyčítala kantorskú činnosť, že nie som doma. Všetko zvládla a ja až teraz viem, koľko obety to vyžadovalo z jej strany. Môžem povedať, že ja chápem rodinu ako čosi dané od Boha a ako domov, kde má byť každý šťastný, cíti sa v nej slobodne – mám na mysli slobodu, ktorá vedie k večnému šťastiu. To značí priať a konať každému dobro.
(pokračovanie nabudúce)