Keby sa zhromaždili finančné prostriedky, ktoré sa vynakladajú na odtučňovacie kúry alebo na záchranu orgánov opotrebovaných z prejedania na dvoch blahobytných svetadieloch, v Európe a v Amerike, získala by sa suma bohato dostatočná na to, aby sa zabezpečil chlieb pre chudobné a podvyživené národy Afriky a Ázie.
Tento slogan, ktorý počuli či čítali milióny ľudí z celého sveta, je pre niekoho len obyčajnou štatistikou - možno smutnou, ale stále iba záležitosťou čísel a tvrdej reality. V iných ľuďoch táto veta možno vzbudzuje súcit. Úbohé deti, nemajú čo jesť... a úbohí rodičia, ktorí nemajú čo položiť na stôl a musia znášať nešťastné pohľady svojich potomkov... Áno, súcit je dobrý a šľachetný, ale iba v prípade, že je spojený so skutkami. Ináč je to len falošná fraška plná pretvárky.
Koľkokrát sa cítime ukrivdení, lebo za svoju tvrdú prácu si zaslúžime krajšiu výplatnú pásku? Nestáva sa nám, že sa hneváme na všetkých okolo seba len preto, že sa nám nezvýšilo dosť peňazí na nákup drahej elektroniky? Pri tom všetkom sme ešte presvedčení, že naša nespokojnosť je hnevom spravodlivých... Kde je naša kresťanská láska?!
Keď deťom nechutí obed, zvykneme im vravieť, aby si vážili to, čo majú, lebo deti v Afrike denne umierajú od hladu. Stalo sa to pre nás už len akýmsi klišé, ktoré používame ako výchovný prostriedok. Skúsme si však reálne uvedomiť, čo to znamená...
Nie je načase svoju spolupatričnosť premeniť na činy?