Sv. Tomáš Akvinský píše vo svojom komentári: „Všetci sa musia modliť Otče náš. Preto všetci vyznávajú a uznávajú, že sú hriešnici, teda dlžníci. Keby sme po krste mali záruku, že nezhrešíme, nemuseli by sme sa vôbec učiť túto modlitbu.“ A dodáva, že táto modlitba v nás ma udržiavať nádej. Pretože my kresťania, ani v tých najhorších podmienkach a situáciách nikdy nemôžeme strácať nádej a myslieť si, že sme už stratený, že sa už nedá nič urobiť, že na nás Boh zabudol. Sv. Tomáš ďalej píše: „Vždy žijeme v nádeji, pretože aj keď sme hriešnici, nemali by sme zúfať. Lebo hoci by bol človek neviem akým veľkým hriešnikom, musí dôverovať, že Boh mu odpustí hriechy.“
Odpustenie je príznačný prvok kresťanstva. Azda to najťažšie, s čím zápasíme celý život. Odpustiť a odpúšťať nie je ani jednoduché, ani ľahké. Preto je to hodnotné. Už od detstva sa stretávame so situáciami, keď pociťujeme, že nám iní ubližujú – vedome i nevedome. Ale biblické starozákonné „oko za oko“ alebo „zub za zub“ prelomil Kristus svojím novozákonným „nastav aj druhé líce.“ Odpusť! Netreba si to však mýliť s tým, že sa z nás majú stávať „fackovací panáci“. Samozrejme, že sa máme učiť brániť a brániť aj hodnoty. Existuje úzky vzťah medzi odpustením, ktoré preukazujeme blížnemu a odpustením, ktoré dostávame od Boha. Ježiš to jasne zdôrazňuje vo výklade textu modlitby: „Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 15).