Prezraď nám niečo o svojich koreňoch...Pochádzam z malebnej dedinky Ivanka pri Dunaji, kde mám oboch rodičov, mám aj mladšieho brata a sestru.
Ako si sa stal saleziánom?
Ako som sa stal saleziánom? (Neviem, rodičia ma tu prihlásili.) Myšlienkou povolania som sa prvýkrát vážnejšie zaoberal ako študent 3. roč. strednej školy. Bolo to v roku 1982 - ešte počas dávneho socializmu - mal som možnosť v hlbokej tajnosti stretnúť osobu, „s ktorou sa dá poradiť.“ Ale moja odpoveď bola nie.
Roky bežali v práci a to, čo som pochopil, som aj odovzdával na stretkách, výletoch, nedeľných popoludniach a učil som náboženstvo. Stretával som sa v spoločenstve podobne zmýšľajúcich a nad Písmom sme prehlbovali svoju vieru. Spätne to vidím takto: všetko dobré mi prišlo cez iných ľudí, vždy som ale stretol niekoho, kto ma posunul ďalej. Po vojenskej službe som žil na dedine v spoločenstve saleziánov spolupracovníkov. Aj priateľstvo so sympatickou dobrou Boženkou sa premenilo na lásku k SDB. Videl som, že Pán Boh zase nehovorí až tak často, na ďalšie zavolanie som čakal 10 rokov. Až v roku 1992 som našiel odvahu urobiť takýto krok.
Ty si salezián koadjútor. Čo to vlastne znamená?
Koadjútor... ach, ťažké cudzie slovo označujúce laika. S bratmi kňazmi mám spoločné to podstatné meno salezián a odlišujúce zas to „prídavné“ koadjútor. Od rána do večera sa mám snažiť „byť pokrstený“, blízky práci a svetu mladých.
Aké sú tvoje pocity pri príchode do Sabinova?
Pocity pri príchode do Sabinova? Nie, pocitmi sa neriadime, aj som sa tešil. Počul som, že na východe žijú len dobrí ľudia a nezdá sa mi, že by ma boli ošalili...