Zvykli sme si vidieť zlo iba vonku, mimo nás. To iní sú zlí. V dobe, ktorú možno rozpoznať cez jemné ťukanie prstov, vyhrávajúcich rôzne melódie na počítačoch celého sveta, často chýba priestor na zamyslenie sa nad svojím životom. Zabúdame, že v našom srdci, takom klamlivom, tkvie počiatok nešťastia. Aká potrebná je bdelosť, aby sa nám to zlo nevymklo a ako je potrebné strážiť svoje vnútro, aby sme neotrávili „prirodzené prostredie“, v ktorom ako vo svätyni chce prebývať sám Boh? Položme si teda otázku: Kto naozaj sme? Kto sme, keď zhodíme masky, tituly, rôzne úpravy? Nie je ľahké stáť v pravde voči sebe samému, zatiaľ čo Boh vie o nás všetko a neprestáva nás milovať. Vychádza oproti nám, ktorí mrháme jeho láskou, nám, ktorí sa bojíme priznať, že sme hriešnici, hoci toto vyznanie je našou šancou. Je to istým spôsobom „zámienka“ pre milosrdného Otca, aby nás vzal na svoje ramená a začal zachraňovať a uzdravovať naše slabosti.
Skrze kríže nášho života stávame sa spoločníkmi Krista, podobnými mu v utrpeniach. Nesme svoj kríž trpezlivo a statočne, poddajme sa Božej vôli a bezhranične dôverujme v nekonečné Božie milosrdenstvo.