Zomrel človek. Človek, ktorý bol tichý, nenápadný a neuveriteľne skromný. Človek, ktorý nás vždy privítal s úsmevom. Svoje vyznanie viery nedokazoval veľkými okázalými gestami či slovami, zbytočne na seba neupozorňoval. Vieru dokazoval svojím životom v tisíckach skutkov či v prítmí domu v modlitbe so svojimi blízkymi. Keď sme sa rozhodli prerábať náš dom, vzdal sa svojho pohodlia a pokoja, celý rok býval u nás a šesť dní v týždni neúnavne pracoval. Oddychoval iba počas nedieľ, sviatkov a povinných lekárskych vyšetrení. Na každom mieste nášho domu zostali odtlačky jeho rúk či kolien, ktoré dnes cítime a vidíme viac ako kedykoľvek predtým. Nikdy sa nesťažoval, neupozorňoval na to, že trpí. Prečo ja – otázka, ktorú sme si my položili veľakrát v rôznych životných situáciách, som jeho ústa nepočula vysloviť. Slovo nie sme ho počuli hovoriť, iba keď padla otázka, či nie je hladný, alebo či mu nie je zle. Miloval zvieratká a ony si vždy vedeli nájsť jeho láskavé ruky, kde sladko zaspali. Svoj názor a rady nám povedal, až keď sme ho o to požiadali a nikdy nám nič nevnucoval. Svoje deti nekritizoval, nehodnotil, neposudzoval a nenápadným úsmevom sa tešil z každého ich drobného úspechu. Na manželku často upieral svoje chlácholiace oči. Len málokedy zvýšil hlas. Keď sa cítil dobre, ticho si pískal alebo si pospevoval. Ďakujem Bohu, že viedol moje kroky do jeho rodiny, aby som ho mohla spoznať a vidieť dôkaz pravej viery a lásky k blížnemu. Zostali tu po ňom nedolúštené krížovky, ktoré mal tak rád. Krížovku svojho života už vyriešil. Jej obsah je však pre nás tajomstvom. Takýto človek zomrel. Ticho, nenápadne a neuveriteľne skromne. Ján Ondáš.
