V Matúšovom evanjeliu Mt 21, 28 - 32 sa hovorí o otcovi, ktorý posiela svojich dvoch synov do vinice. Prvý povie, že sa mu nechce, ale napokon ide. Druhý povie, že pôjde, ale nejde.
V týchto odpovediach nachádzame prejavy rozhodnúť sa slobodne. Každý si podľa slobodnej vôle vyberie svoju cestu. Boh nechce, aby sme bez slova poslúchali jeho príkazy. Dáva nám navýber, ale chce, aby sme kráčali spolu s ním. Niektorí ľudia neprestanú hrešiť až do konca života a vtedy ich cesta vedie smerom nadol. Iní svoje hriechy oľutujú a zomrú v stave milosti – ich cesta vedie nahor. Nevieme, koľkí pôjdu dole alebo hore. Biblia nám nedáva nijaké čísla, ale ponúka nám nepríjemné náznaky: „Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života“ (Mt 7, 14), „lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 14). Keď sa Ježiša opýtali, či je málo tých, čo budú spasení, odpovedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím Vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť“ (Lk 13, 24).
Bežná predstava, že väčšina ľudí pôjde do neba, má svoj pôvod v tom, že si nedostatočne uvedomujú závažnosť hriechu a spoliehajú sa na Božiu milosť na úkor ignorovania jeho spravodlivosti. Existuje aj názor, že spasí všetkých, dokonca aj tých, ktorí o to nestoja. Boh bude milosrdný, ale len k tým, ktorí o milosrdenstvo prosia. Nebude svoju milosť a spásu nikomu vnucovať. Spása je dar a ako každý dar, možno ju odmietnuť. Aby človek mohol vzlietnuť, musí najprv pokľaknúť.