„Čo s poslednými dňami prázdnin?“ Táto otázka napadla aj sabinovským miništrantom. A preto sme sa rozhodli, že tieto chvíle prežijeme spolu v tichu lesa a pohodlí chaty pri Červenej Vode. Druhého septembra s východom slnka sme sa s Božím požehnaním vydali na nie celkom krátku cestu, ktorá nám ubehla dosť rýchlo. Keďže sme si niesli aj ruksaky so spacákmi, ktoré nám cestu trochu sťažili, museli sme sa navzájom neustále povzbudzovať: „Už sme skoro tam... už len chvíľu.“ Často to však pravda nebola. Keď sme konečne celí natešení dorazili, nasledovalo ešte krátke vysťahovanie nežiaducich obyvateľov chaty (hlodavcov). Bohužiaľ, boli sme nútení použiť na to aj nejaké tie nástroje, ktoré sme mali po ruke. Potom sme si už pokojne zložili veci a keďže program sme si špeciálne nepripravili, začali sme si spievať, žartovať a smiať sa. O chvíľu sme zistili, že nám niečo chýba. Bol to dobrý obed. Začali sme rozmýšľať, čo by sme si mohli dať. Mali sme jedno vedro zemiakov, cestoviny a aj iné veci. Nakoniec sme si urobili špagety. Vodu bolo treba doniesť z neďalekej studničky. Bola to pre nás o to väčšia radosť, lebo sme si varili sami. Po dobrom obede niektorých chlapcov zmohla únava a uložila do postele i na dve hodiny. Ale tí ostatní, plní energie, sa pustili do hry zvanej „BANG.“ Boli to chvíle plné oddychu, zábavy, ale najkrajšie na tom bolo to, že sme silno cítili Božiu blízkosť. Večer pri ohníku sa lesom ozýval aj náš spev. Okrem ľudových piesní zaznel aj Magnificat, keď sme sa neskôr spoločne modlili vešpery. Najväčšou zábavou boli asi slová piesne, kde sa spievalo: „My sme potichu, nereveme.“ A nebolo to celkom tak. Chceme teda spoločne ďakovať láskavému Bohu za tieto krásne chvíle, ktoré sme mohli vo veľkej radosti a v Jeho prítomnosti takto spolu prežiť. PANE, VĎAKA TI!
