Voňavé čečinové vence, kytice chryzantém a cintoríny ožiarené svetlom tisícov sviečok. Tak vyzerajú Dušičky. Aspoň navonok. Vo vnútri cítime akúsi nostalgiu a smútok. Spomíname na svojich drahých, ktorých duše už prešli tým, čo raz čaká nás všetkých. Viac rozmýšľame o tajomstve smrti, sme hĺbavejší a zamyslenejší. Je to čas, kedy sa nám pred očami opäť vynárajú tie krásne a neopakovateľné okamihy s tými, ktorí sa už nevrátia. Na hroby im kladieme sviečky, ktorých svetlo vyjadruje nádej, že raz sa s nimi znova stretneme.
Pre mňa je však tento čas aj o niečom inom. Uvedomujem si, že náš čas tu na zemi nie je neobmedzený. Nikto nemôže s istotou tvrdiť, že tu zajtra bude. Je len na nás, aby sme každý deň prežili tak, akoby mal byť tým posledným. Áno, je správne a ľudské spomínať na zosnulých, ale pri tom nesmieme zabúdať na živých. Nikdy totiž nevieme, dokedy tu budú. A dokedy tu budeme my. Memento mori. Ak by sme tieto dve slová brali na vedomie častejšie a žili podľa nich, o čo plnšie by boli životy každého jedného z nás... Každý deň je vzácnym darom, tak nestrácajme čas minulosťou a budúcnosťou. Zo včerajška sa poučme a v zajtrajšok dúfajme. Žime však pre dnešok a pre každého človeka, ktorého nám Pán pošle do cesty.