„Aj keby som stratil môj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“ (Don Titus Zeman)
Toto meno som prvýkrát zachytila pred siedmimi rokmi. Naším strediskom, a myslím si, že všetkými saleziánskymi domami, strediskami (zvlášť na Slovensku), sa začalo s nádejou hovoriť o tom, že v našej rodine, blízkej rodine, slovenskej saleziánskej rodine, budeme mať možno blahoslaveného... „Modlite sa deviatnik za blahorečenie dona Titusa..., aby ho Pán povýšil na oltár,“ povzbudzovali nás najmä kňazi saleziáni. Sami uznáte, že v mnohých prípadoch čas ubieha rýchlo. Aj v tomto prípade:) Píše sa rok 2017 a 30. september práve tohto roku by sme si mali pamätať, zvlášť saleziánska rodina. V tento deň počas pontifikálnej sv. omši bude vykonaný obrad blahorečenia tohto mučeníka.
Tak kto je ten „Titus“? Viacerí ste si možno položili túto otázku pri pohľade na plagát vpredu v kostole. V skratke zopár životopisných faktov. Rodák z Vajnor, najstarší z desiatich detí. Jasno v povolaní už má ako 10-ročný a nikto ho neodradí... Rehoľný kňaz – salezián. Po gymnaziálnych štúdiách odchádza študovať teológiu do Talianska, kde v roku 1940 prijíma dar kňazstva. Vracia sa na Slovensko, venuje sa mládeži. Počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, kedy štátna moc obsadila kláštory a rehoľníkov presunula do sústreďovacích táborov, bol na fare v Šenkviciach ako kaplán. Nie však nečinný. Pohrával sa s myšlienkou ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby dokončili štúdiá. Dva prechody sa vydarili, pripravoval tretí. Neodradili ho ani zlé skúsenosti a hroziace nebezpečenstvo. Z 22 členov skupiny pri treťom prechode chytili 16. (Celkovo zachránil 21 duchovných povolaní.) Absolvoval 58 výsluchov s mučením... Následne obžaloba − opierala sa o vymyslené udalosti vo vynútených priznaniach obžalovaných z vyšetrovacej väzby: špionáž a velezrada. Prokurátor žiadal pre dona Titusa absolútny trest – trest smrti. Rozsudok nakoniec znel – 25 rokov trestu odňatia slobody. Takmer po trinástich rokoch väzenia 10. marca 1964 dona Titusa s podlomeným zdravým podmienečne prepustili. V roku 1967 dostal povolenie slúžiť svätú omšu pri bočnom oltári v kostole vo Vajnoroch v civilných šatách bez prítomnosti veriacich. Tešil sa, keď začiatkom roku 1968 dostal súhlas slúžiť svätú omšu verejne a vykonávať kňazskú službu. Naďalej však musel pracovať ako skladník. Zomrel 8. januára 1969. V roku 1991 ho rehabilitačný proces vyhlásil definitívne za nevinného ( viac aj na www.tituszeman.sk)
Už ho trochu poznáte? A možno práve to, že nám bol don Titus dlho neznámy a spoznávame ho až teraz, nás presviedča o tom, že Boh koná vždy oveľa viac, než vidíme alebo chápeme. Život niektorých ľudí bol vždy veľkou oporou a posilou vo viere pre Cirkev. Lebo svätec v Cirkvi nie je na ozdobu, ale je ako evanjelium: dobrá zvesť o Bohu, zvesť, ktorá sa udiala u nás a provokuje nás. Dáme sa?