Prostriedky verejnej hromadnej dopravy nevyužívam často. No prednedávnom sa tak stalo. V jeden deň sa mi podarilo cestovať aj autobusom, aj vlakom. No nie o tom chcem písať. V autobuse som si nechtiac vypočula rozhovor dvoch mladých ľudí, ktorí (nazvime to pekne) mali výhrady voči svojej triednej učiteľke. Vo vlaku, ktorý bol preplnený, som si stojac nad skupinkou žien vo veku, zasa vypočula komentáre k fungovaniu v zamestnaní a činnosti ich nadriadených. Aj keď štatistici by povedali, že toto je nepreukazná vzorka, uvedomila som si, že je to akýsi obraz fungovania dnešnej spoločnosti. Frfleme na všetko a všetkých (česť výnimkám). „Cti otca svojho a matku svoju“ nie je prioritne iba o vzťahu a úcte detí voči rodičom. Je to aj o poslušnosti voči svojim predstaveným. Ak to rozoberieme na drobné: žiakom voči učiteľom, zamestnancom voči nadriadeným, veriacim voči kňazom, obyvateľom voči štátu. A opačne je to o zodpovednosti predstavených, voči tým, ktorí sú im zverení. V spomienkach našich rodičov alebo starých rodičov rezonuje to, že kedysi boli v dedine či meste najváženejšími ľuďmi pán farár, pán učiteľ a richtár. Platilo by to aj dnes? Odpoveď si musí dať každý sám. Nemám na mysli slepú poslušnosť, ale prirodzenú úctu a rešpekt. A dôveru. Ak mi Boh dal práve týchto rodičov, práve týchto učiteľov, práve týchto nadriadených, práve týchto kňazov, práve takých politikov (a nie som s nimi spokojná), asi ma chce niečo naučiť. Vôbec nechcem, aby to vyzeralo, že ja som sa neprevinila ani voči jednému z nich. Práve naopak. Previnila som sa voči všetkým. Ba čo viac. Vo svojej pýche som si dovolila reptať na Boha. Pred jedenástimi rokmi som si dovolila komentovať to, ako Boh koná. Či skôr, ako nekoná. Približne o tri mesiace, v deň mojich narodenín, mi to „vysvetlil“ tak, že na to nikdy nezabudnem. Keď mi to „došlo“, bola to veľká bolesť. Následne som sa z toho trikrát vyznala pri spovedi. Ja viem, že Boh mi odpustil už pri prvej spovedi. No ja sama som si nedokázala odpustiť. A zakaždým, keď o tom hovorím, napr. mojim birmovancom, ako akési „memento mori“, neubránim sa slzám. Aj teraz pri písaní mám slanú klávesnicu. To zranenie, ktoré som si takpovediac „vyrobila“ sama svojou neposlušnosťou, nedôverou, pýchou, je možno uzdravené. Ale jazva na duši zostala. A zostala veľká. A preto sa snažím (minimálne tých jedenásť rokov) rešpektovať tých, ktorí sú mi daní. A dôverovať Bohu, že im dal múdrosť, aby ma viedli podľa Jeho zámerov. A ak by náhodou nie, oni sa budú za to zodpovedať Jemu. Nie mne. Nevyrábajme si zbytočné zranenia.

V jednom príbehu Bruna Ferrera sa dievčatko pýta, prečo sú zlí vlci. Odpoveď? „Nie sú zlí vlci. Sú iba zranení vlci.“