Pred rokom v adventnom období som použila vyzváňanie jedného cigánika, feťáka bez rodiny, bez domova ako inšpiráciu na naše vytrvalé klopanie Bohu. Ani som netušila, akú konkrétnu podobu môj príspevok naberie o pár týždňov bez toho, aby ho dotyčný človek čítal.
Volal sa Ferko, mal možno 25 rokov. Strapatý, zapáchajúci, neraz pod ľudský obraz. Prišiel aj na Vianoce. Znovu zvonil dlho, vytrvalo - ako vždy. Nikto z rodiny sa ale vtedy nehneval. Už sme si na to zvykli. Povinšoval niekoľkými slovami, ktoré ani nedávali veľký zmysel, ale prial dobro, ktoré sám možno ani nepoznal, čakajúc milodar. Voňavé perníčky, pár koláčikov, ovocie, úsmev, niekoľko slov na ROZLÚČKU, dlhý pohľad, ktorý rozprával zaň...
O niekoľko dní sme sa dozvedeli, že ho našli v osade zamrznutého. Na prikrývke v jednom zrúcanisku, kde býval, ostalo pár krvavých škvŕn a rozsypané koláče. Až takto som to s tým zvonením na Božie dvere nemyslela. Lenže Boh je originálny a iste práve tento spôsob sa javil preňho v jeho prípade najlepším. Iste aj tam klopal veľmi vytrvalo.
Nechcem týmto príbehom vnášať nostalgiu do radostného očakávania narodenia Pána, ale Vianoce sú v podstate aj o tom. Zobrať vážne to zvonenie na Božie dvere v odovzdanom očakávaní znamená prijatie všetkého, čím nás Pán navštívi. Aký obraz Vianoc nosíme my vo svojom srdci? Spájame ich s darčekmi, koledami, s rušnými vyzdobenými ulicami, s perníkmi či s čerstvo napadaným snehom? Čo z toho nám tohto roku vyjde, ako všetko postíhame, nakoľko nás zaťažia naše povinnosti a prípravy na sviatky?
Klopme a prosme a bude nám dané..., ale musíme to robiť s vierou a odovzdane. Otvoriť sa prijatiu a nedovoliť, aby nám horekovanie pre blato zabránilo pozrieť na ľudí okolo seba, darovať im nie herecky nacvičený úsmev, ale obdariť ich úsmevom, v ktorom bude naše srdce, priať a rozdávať pokoj. Áno. POKOJ. To sú tie pravé Vianoce. Poukladajme si svoje hodnoty a vyhoďme zavčasu to, čo by nás mohlo zbytočne obrať o energiu a o podstatu radosti sviatkov. Nech sú Vianoce v našom vnútri stále, nielen pár dní, keď nám vychádza všetko tak, ako si naplánujeme. Aby sme po rokoch neskonštatovali, že sme ten čas doslova premrhali.
Pritúľme sa v srdci k Ježiškovi v chudobných jasličkách a zistíme, že to seno vonia oveľa krajšie ako všetky dobroty na svete.