Môjho brata poznal málokto. A málokto ho chcel spoznať. Pre niekoho by bol príťažou. Pre nás bol darom. Nemohol za to, aký bol. Od počatia až po smrť doplácal na zlé rozhodnutia ľudí. Narodil sa s detskou mozgovou obrnou, prekonal ťažký pôrod, bojoval s rakovinou a chemoterapia mu zničila pečeň. Stačilo jedno vyšetrenie navyše a všetko mohlo byť inak. Volal sa Jozef, alebo ako sme ho volali my – Ďoďo.

Už odmalička to bol veselý a usmiaty chlapec, ochotný ísť do každého šibalstva. Vymýšľal nám vtipné a výstižné prezývky (už vtedy odhadol môj charakter a volal ma Čertica). Keď sa ho mamka pýtala, prečo niečo rozbil alebo škaredo povedal, nezabudnuteľné boli jeho výroky – To nie ja, to ruky... to ústa... Príliš vytŕčal z davu a deti mu to vedeli dať kruto najavo. Neraz prišiel domov zbitý, krvavý alebo s potrhaným oblečením a snažil sa, aby si to mamka nevšimla. Keď som prežívala prvé sklamania a prehry plačúc v zatvorenej izbe, vždy nakukol a pýtal sa, či nechcem jesť alebo piť. Nikdy sa nenechal odradiť mojím odvrknutím a po chvíli sa prišiel opýtať opäť. To isté sa dialo, keď mamka vážne ochorela – staral sa o ňu, nosil jej vodu a pripomínal jej, že by sa mala najesť. Mamka nás odmalička učila, že sa máme so všetkým podeliť. Náš Ďoďo to od istého času pochopil doslovne a z každého jedla, ktoré dostal, odniesol do misky psíkovi aj mačičke. Veľmi rád sa prechádzal so psíkom, nebál sa chodiť ani ďaleko. Ale len dovtedy, kým jeden pastier nezbil psíka tak, že sme mysleli, že neprežije. Potom už chodil len po Hure. A keď doňho narazilo auto tak, že spadol (šofér sa ani neunúval zistiť, či je v poriadku), doudieraný prišiel domov s našou Myškou v náručí a bol rád, že jej sa nič nestalo. Odvtedy sa jeho trasa skrátila na najbližšie ulice. Mal veľmi rád prírodu. Keď navštívil našu záhradu, nezabudol pohladkať a prihovoriť sa asi každému stromu (a tých máme takmer 30). Veľmi sa túžil vzdelávať. Ako učiteľka som ťažko znášala stretnutia so žiakmi, ktorí boli znudení a nemali záujem absolútne o nič. Vždy som vtedy myslela na to, ako rád by sa s nimi náš Ďoďo vymenil – sadol by si do lavice a hltal každé učiteľovo slovo... Keď videl nás, ako študujeme ďalej na vysokých školách, ako začíname pracovať a zakladáme si rodiny a nový domov – viem, že túžil robiť presne to, čo my. Nikdy mi nič nevyčítal, ale viem, že to tak bolo. Dalo sa to vidieť v jeho očiach. Mal svoje pekné aj ťažké dni. Najradšej zo všetkého čítal – encyklopédie, knihy o Veľkej Morave, Cyrilovi a Metodovi, starovekom Grécku, Ríme či Egypte. Prepisoval si staré písma, skúšal skladať slovíčka z hlaholiky. Bol asi najzanietenejším návštevníkom mestskej knižnice. Som presvedčená o tom, že keby bol zdravý, stal by sa významným historikom. Rád kreslil a skladal puzzle. V tom vynikal. Ja ani brat sme raz nedokázali poskladať darované puzzle. Ďoďo si ho obzeral, potom si ho presunul do izby a o pár dní nás zavolal s hrdosťou v hlase, že už to má. Odvtedy ich poskladal viac ako dosť. Dokonca skladal puzzle aj mojim kamarátkam i rodinným známym. Keby ste ho prišli k nám navštíviť, určite by sa prišiel opýtať, či nechcete vodu alebo čaj, po chvíli by vás núkal čokoládami či dezertmi, ktoré mal odložené vo svojej izbe a čakali na hostí. A keby ste sa mu veľmi zapáčili, pozval by vás do izby a ukázal by vám svoje poklady – nové knihy, obrázky, nové puzzle.

Keď bol v nemocnici a doniesli mu jedlo, nešťastne na mňa pozrel, že nosia príliš veľa. Povedala som mu, že nemusí všetko zjesť, nech zje, koľko chce. No on mi na to povedal, že to musí zjesť, lebo by to vyhodili a to by bola škoda. A tak jedol – niekedy aj 50 minút.

Vedel, že pre ľudí je „iný“. Vnímal to a trápilo ho to. Napriek tomu dokázal žiť zmysluplný život. Neustále niečo robil, mal plány. Štát mu nepomohol žiadnymi príspevkami, vždy mu všetko zamietli a aj o uznanie dôchodku sa musela mamka dlho súdiť... Rodičia i Ďoďo si museli vypočuť kruté slová, ako napr. čo chcú, veď ruky, nohy má alebo prečo ho nedajú do ústavu, tam bude oňho postarané... O prístupe niektorých lekárov a úradníkov radšej ani nepíšem.

Ďoďo, neviem, ako sa mám vyrovnať s tým, že tu už nie si. Bol si mi starostlivým veľkým bratom. Vychoval si ma bez toho, aby si si to uvedomoval. Len vďaka tebe som citlivejšia, vnímavejšia a empatickejšia voči druhým, vďaka tebe sa snažím pracovať až prehnane poctivo, len vďaka tebe som pochopila, že vystúpiť z radu a byť odlišný, nemusí byť zlé. Odpusť, že som ti nebola takou dobrou sestrou, ako ty mne bratom. V našom rodinnom puzzle už navždy bude chýbať jeden dielik. Zostáva mi už len dúfať, že si so svojím ockom (tým pozemským aj nebeským), že si šťastný, nič ťa nebolí a ničoho sa nebojíš. Odpočívaj v pokoji!