Farizej sa nešiel do chrámu modliť v presvedčení, že je hriešnik a potrebuje odpustenie. Šiel v istote, že ako spravodlivý človek bude pochválený. Svoju účasť na bohoslužbe chápal ako záslužný skutok pred Bohom. Navôkol dával najavo svoju zbožnosť. Prekypoval samochválou. Odstupoval od druhých, akoby im chcel povedať: „Nepribližuj sa ku mne, lebo prenesiem svätosť na Teba.“ Bol spokojný so sebou a nazdával sa, že ho obdivujú ľudia i Boh. Žil z výsledku svojich skutkov, teda z vlastnej spravodlivosti podľa ľudských meradiel. Kto sa pokladá za spravodlivého, pohŕda inými ľuďmi. Farizej sa posudzuje podľa iných a iných súdi podľa seba.
Žobrák vošiel do chrámu s ďalšími ľuďmi, no čoskoro sa od nich vzdialil, lebo si uvedomoval, že nie je hoden, aby sa smel s nimi modliť. Stál bokom, neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs. Vedel, že sa previnil voči Bohu, že je hriešny. Bol si vedomý, že pred Bohom nemá nijakých zásluh, a preto v zúfalstve volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nijako sa neporovnával s inými ľuďmi. Túžil po odpustení, prosil o Božie zľutovanie. On odišiel s Božím požehnaním, farizej nie. Farizej a žobrák predstavujú dve veľké skupiny ľudí, do ktorých možno zaradiť všetkých veriacich.
Prvou podmienkou prijatia u Boha je vedomie, že človek uzná vlastný hriech. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ Neprichytím sa niekedy pri myšlienke, že moje správanie sa niekedy podobá tomu, ktorý nedostal rozhrešenie?