Zovšadiaľ na nás útočia správy o „VIP osobnostiach“ showbiznisu. Ponúkajú nám správy čo majú hviezdy oblečené, na akom večierku a s kým sa tam objavili, ale keby sme mali rozprávať, čo užitočné alebo povzbudzujúce pre iných vytvorili, asi by to bolo v niektorých prípadoch veľmi chabé. Pred časom sa mi dostala do rúk kniha a zaujal ma aj jej súčasný autor, ktorého by som rada predstavila.
Jozef Tóth sa narodil 20. 3. 1925 v Haniske pri Košiciach, zmaturoval na košickom gymnáziu. Počas II. svetovej vojny mu hrozil rozsudok smrti, ale zázrakom mu unikol. Vyštudoval teológiu, no v roku 1950 ho internovali do vojenských táborov nútených prác – PTP. Ako sa sám vyjadril, práve tam stretol výkvet inteligencie a charakterných ľudí z celého Československa. V roku 1954 bol prepustený ako politicky nespoľahlivý.
Pracoval v rôznych podnikoch a 20 rokov pripravoval v „podzemnej“ grécko-katolíckej cirkvi adeptov na kňazstvo. Roku 1990 bol pri zakladaní bohosloveckej fakulty UPJŠ v Prešove, kde prednášal. Teraz je na aktívnom dôchodku. Človek skromný, iste by vedel zaujímavo rozprávať o pravdivom nasledovaní Krista v dnešnej dobe. Napísal viac kníh a dnes vyberám z jeho knihy Žalmy na rozhraní tisícročí.
ŽALM 127
Jozef Tóth
Postaviť sa dá svet aj bez Boha.Iba má krátke trvanie.
Je to len ako jarný vetrík,
čo kradmo zavanie.
Veď dejiny sú len dejinami hnevu,
ktorý vyvracia domy, stromy,
a hyzdí ľudské pokolenie,
hoc v tom všetkom ani zver
nemá zaľúbenie.
A čo je staré a vzácne,
čo ešte zostalo,
ukazuje sa na obdiv
ako nerozbité zrkadlo.
Je veľa dobrého na svete,
ale viac je zla a zloby.
Časť tohto sveta,
ktorý sa pýši slobodou,
pokrývajú hroby!
Pane, prijal som Tvoj zákon,
nič nevyvraciam
ani nepriateľom,
iba budujem,
i keď viem, že to zboria.
No, Tvoje semä, slovo
i skutok zostanú
a zostanú i spravodliví,
len odpad a trosky zhoria!
