Cintorín – dotyk večnosti so zemou. Pokoj, ktorý pokrýva odpočinok predkov, sa dvíha a hroby ožívajú. Je tu čas dušičkový.
Stojíme pri hroboch. Modlíme sa. Prihovárame sa k Otcovi za tých, ku ktorým sa blížime každým svojím dňom. Cítime blízkosť tých, s ktorými sme prešli kúsok životnej púte, alebo ktorých poznáme možno len z fotografií či rozprávania rodičov. Skláňame sa k nim a chceme si ich uctiť kyticou chryzantém a svetlom nádeje, ktoré bliká v tme…
Chryzantémy – dýchajú tajomstvom života a smrti. „Dážď dušičkový” skropil mohyly. Dal im aspoň na chvíľu život. Aspoň na chvíľu zakúšame duchovné puto, ktoré spája všetkých spravodlivých a túžiacich po Bohu. My všetci sme, ako hovorí sv. Pavol, časťami Tajomného Tela Kristovho, ktorým je Cirkev. Duch Svätý, ktorý Cirkev oživuje a riadi, spôsobuje, že všetko dobro, čo Cirkev má, si môže privlastniť každý, kto do nej patrí. Táto jednota sa potom napĺňa aj v tom, že svätí, ktorí vidia Boha a ktorí tvoria Cirkev oslávenú, prihovárajú sa za nás a vyprosujú nám Božiu pomoc a milosť. My, ktorí sme Cirkvou putujúcou na tejto zemi a kráčame k večnosti, sa zase prihovárame za tých, ktorí čakajú predo dvermi Nebeského Otca. Čakajú, kedy im pomôžeme tieto dvere otvoriť. Trápia sa. Očisťujú sa od nedokonalostí, ktoré im bránia uvidieť Boha, lebo pred Ním môže stáť len ten, kto má „ruky nevinné a srdce čisté”. Oni sami si pomôcť už nemôžu. Len my im pomoc môžeme preukázať svojimi modlitbami, odpustkami, obetou sv. omše.
A keď už budeme prechádzať cintorínom, zapáľme aspoň jednu sviečku aj na hrobe, na ktorom sa čnie opustený kríž. Možno budeme mať o jedného priateľa v nebi viac…