Vo veľkom zhone, ktorý je charakteristický pre našu dobu, sme sa na chvíľu zastavili a prežívali tohtoročné veľkonočné sviatky. Ide o čas, ktorý je centrálnym v roku z hľadiska nášho duchovného života. Ten zhon, ktorý nás obklopuje, bolo dobre aspoň na krátky čas odložiť, aby sme mali možnosť ponoriť sa do nášho vnútra.
Už začiatkom Veľkého týždňa sme s bolesťou zistili, že naši kresťanskí bratia v Egypte prežívali Veľkú Noc s Kristom, no nie symbolicky, ale priamo krvavým spôsobom. Skúška viery je iste darom, pretože približuje človeka k Bohu a ukazuje mu cez utrpenie samotné prežívanie viery aj jej samotnú hĺbku a kvalitu. A hoci ciele teroristov sú nereálne (“...brány pekelné ju nepremôžu“), myslím, že opakovať svoje skutky neprestanú. A asi nikto z nás by si nebol pomyslel, že raz budeme možno zahnaní do katakomb ako v Ríme pred rokom 313 a vidíme, že dejiny sa opakujú. Je to milosť? Takáto veľká skúška? Alebo trest za to, že pomaly odpadávame od pravej viery a zháňame sa po pominuteľných dobrách a takýmto falošným spôsobom si myslíme, že si tak robíme nebo už tu na Zemi? Snáď najväčšie sviatky v roku nám ukázali pravý zmysel viery, o ktorú už budeme možno čoskoro zápasiť... No nie mečom, ale modlitbou. Práve nedeľa Božieho milosrdenstva je príležitosťou, aby sme prosili Ježiša o milosrdenstvo...