Werner sa pozrel ešte raz na tacho, než chcel spomaliť – 70 km/hod cez dedinu. Tretí raz, čo ho tento rok chytili... Policajt, ktorý ho zastavil, vystúpil z auta a s blokom v ruke kráčal k Wernerovmu autu. Je to Christian alebo nie? Uniforma ho trocha zmenila, ale bol to Christian z kostola! 

Werner sa vtlačil hlbšie do svojho sedadla. Bolo to horšie ako pokuta.
- Ahoj, Christian. To je sranda, že sa zasa vidíme!
- Ahoj, Werner.
Christian sa neusmial.
- Vidím, že si ma zasa chytil, keď som sa ponáhľal domov, aby som uvidel ženu a deti.
- Áno, je to tak.
Policajt Christian sa zdal byť nesvoj.
- V posledné dni som odchádzal vždy veľmi neskoro z kancelárie a už som bol myšlienkami na zajtrajšom rodinnom výlete. Koľko si mi nameral?
- Sedemdesiat.
- Ale Christian, počkaj trochu. Ako som ťa uvidel, ihneď som sa pozrel na tachometer! Myslím si, že to bolo len 65 km/hod!
Christian ale usilovne písal niečo do bloku. Prečo nechce vidieť vodičák a papiere tak ako vždy? Vždy to nejako prešlo, aj keď to bolo potom vždy nepríjemné sa stretnúť v nedeľu pri bohoslužbe a sedieť vedľa seba v jednej lavici. Nedočkavo povedal:
- Stále je to na tvojom rozhodnutí. Určite som porušil dopravné predpisy, ale nedalo by sa teraz jedno očko privrieť alebo..?
Christian písal ďalej, potom vytrhol papier z bloku a dal ho Wernerovi.
- Ďakujem.

Werner nedokázal skryť vo svojom hlase sklamanie. Bez jedného slova sa vrátil Christian späť k svojmu hliadkovému autu. Werner čakal a pozoroval ho v spätnom zrkadle. Potom otvoril zložený papier a bol zvedavý, koľko ho teraz tento špás bude stáť? Hej, to je vtip? Nebol to žiadny pokutový blok!

A potom Werner začal čítať: „Milý Werner, mal som malú dcéru. Keď mala päť, zomrela pri dopravnej nehode. Jednoducho povedané, ten chlap bol veľmi rýchly. Dostal pokutu, mal súd, potom tri mesiace v lochu a potom bol ten muž znovu voľný. Voľný, aby mohol objať svoje obidve dcéry. Ja som mal len jednu, a budem musieť čakať, až ju budem môcť znovu objať v nebi. Tisíckrát som sa pokúšal tomu mužovi odpustiť. Možno, že som to dokázal, ale na ňu musím myslieť stále. Aj teraz. Modli sa prosím za mňa. A dávaj si prosím pozor, Werner. Môj syn je to jediné, čo mi ešte zostalo. Zdravím ťa, Christian.“ Werner sa otočil a uvidel Christiana odchádzať. Až po niekoľkých minútach sa pomaly rozbehol smerom domov. V duchu sa modlil a prosil o prepáčenie, a keď prišiel domov, objal svoju prekvapenú ženu a dcéru v náručí pevným stiskom.

Život je veľmi cenný.

Zaobchádzaj s ním svedomite a opatrne. Jazdi opatrne a s pochopením pre ostatných. Nikdy nezabudni, že auto sa dá kúpiť vždy, ale ľudský život... Uvedom si, že nariekať po nehode a ľutovať, že veď si chcel práve spomaliť..., je už neskoro. Život nie je počítač a nedá sa vrátiť o krok späť.