„...u Teba je odpustenie...“
sobota 10. marca 2018
18.30 sv. omša
19.30 – 6.30 celonočná adorácia možnosť prijatia sv. zmierenia do 22.00 | nedeľa 11. marca 2018
6.30 posvätný ruženec 7.30, 9.00, 10.30 sv. omše 15.00 kajúca pobožnosť a krížová cesta možnosť prijatia sv. zmierenia do 18.00 |
Čo je spoveď? Predstavujem si to takto: Stojím v banke. Mám so sebou svoj dlžobný úpis. Prejdem k okienku. Stojí za ním milý muž s peknou kravatou. Trasiem sa na celom tele, zatiaľ čo on očami prelieta môj dlžobný úpis. Potom sa mu priznám, že svoje dlhy nanešťastie nedokážem splatiť. Som v koncoch... A čo urobí muž za okienkom? Pozrie k nebu, potom sa mi priateľsky zadíva do očí a roztrhá dlžobný úpis, až kým z neho nezostanú len márne kúsky. „Nevadí,“ povie mi. „Už za vás zaplatili.“ Kňaz je tým mužom. Je smutné pozorovať mnohých ľudí, ako zúfalo pobiehajú a skúšajú tie najšialenejšie metódy ponúkajúce „uzdravenie“, aby sa zbavili dlžobného úpisu duše, - namiesto toho, aby zašli za „mužom za okienkom“ a nechali ho roztrhať ten úpis. (Youcat, Čas na spoveď)
Jedno z cirkevných prikázaní hovorí o nutnosti ísť na spoveď aspoň raz v roku a spája to práve s Veľkou nocou. Prečo? Má byť aj pre tých, ktorí prijímajú sv. zmierenia pravidelne, veľkonočná spoveď v niečom iná? A nemohla by byť?
Počas Veľkej noci si obnovujeme svoje krstné sľuby – liturgia veľkonočnej vigílie, hoci je dlhšia, je aj najdôležitejšia – okrem pripomenutia si Ježišovho zmŕtvychvstania slávime aj náš krst – naše prvé vzkriesenie. Obnovujeme si rozhodnutie – chcem mať účasť na živote, ktorý mi Boh dáva. To by chcelo trochu lepšie pozrieť na realitu svojho bežného života – nie kvôli šprtaniu sa vo svojej zlobe, ale kvôli väčšiemu nadhľadu – kam sa môj život uberá? Kto je mojím vodcom a pánom? Kto alebo čo má u mňa rozhodujúci hlas? Aký mám vôbec vzťah k Ježišovi, ktorý za mňa zaplatil (a nielen jeden) môj dlh?
Spytovanie svedomia je veľmi dôležitá modlitba. Vyžaduje čas. A ešte pred vzývaním Ducha Svätého o dar poznania hriechov by bolo dobré tvárou v tvár Ukrižovanému uvažovať najprv o všetkom, čo dobré som už od Boha dostal. Hriech je totiž často podľahnutie klamstvu, že Boh ma dosť nemiluje. Som presvedčený, že sa môžem podriadiť Božej vôli, jeho prikázaniam, lebo sú dobré a môjmu životu pomáhajú?
Keď sa v spytovaní svedomia dostávam k bodu zúčtovania so sebou – poznávam svoje hriechy – ako ich hodnotím? Je dobré konfrontovať svoj život a konkrétne skutky mojej osobnej vzbury s Božou láskou ku mne. Aj moje konanie sa raz bude súdiť podľa lásky. Aká je teda moja láska – k Bohu? K členom mojej rodiny? Ku spolužiakom, kolegom? K učiteľom, šéfom? K priateľom a iným ľuďom, s ktorými som v kontakte? K mojej širšej rodine – Cirkvi? K štátu a spoločným, či verejným veciam? K veciam, ktoré vďaka Bohu (na istý čas) mám a majú mi slúžiť (nie ja im)? K životnému prostrediu? A nakoniec – ako sa správam k tej osobe, ktorú Boh miluje tak, že za ňu jeho vlastný Syn položil život – k sebe? Čo robím pre svoj osobný rozvoj smerujúci k plnosti života?