Prečo je pre nás, kresťanov, zmŕtvychvstanie Krista také veľmi dôležité? Prečo Pavol vo svojich listoch doslova píše, že ak Kristus nevstal z mŕtvych, márna je naša viera, a ak len v tomto živote máme nádej v Krista – teda, ak nevstal a ostal mŕtvy ležať v hrobe, sme najúbohejší zo všetkých ľudí? Prečo je teda vstanie z mŕtvych samotného Krista také veľmi dôležité? Nestačí to vzkriesenie, ktoré Kristus urobil Jairovej dcére, Naimskému mládencovi alebo Lazárovi? Ak nestačí, čím bolo Kristovo zmŕtvychvstanie iné? Údiv nad tajomstvom zmŕtvychvstania Krista napĺňa srdcia ľudí všetkých čias... Tak skúsme sa pozrieť na jeho zmysel a význam pre nás aj my...
Vzkriesenie Lazára
To, že Ježiš vzkriesil Lazára opätovne k životu, znamenalo iba predĺženie jeho pozemského života s telom, ktoré sa opäť v určený čas zastavilo a rozložilo, podobne ako aj telo Jairovej dcéry alebo Naimského mládenca. Chvíľu sa ešte mohli radovať životu so svojimi blízkymi, no ako každý človek, aj oni znova umreli. Kristovo vzkriesenie bolo kvalitatívne na úplne inej úrovni. Vonkoncom sa nepodobalo vzkrieseniu týchto troch, Ježišom vzkriesených ľudí.
Kristovo vzkriesenie
Najprv si musíme zopakovať učenie Cirkvi o Kristovi. Kristus je plnosťou Boh a plnosťou človek. Ak je plnosťou človek, musí mať všetko, čo robí človeka človekom – pravé ľudské telo a pravú ľudskú dušu, ktorá má svoju samostatnú ľudskú vôľu a rozum. Osoba nie je súčasť ľudskej prirodzenosti, pretože osobu majú aj anjeli a v Bohu sú tri osoby. Teda osoba nespadá do ľudskej prirodzenosti – v Kristovi teda neboli dve osoby – ľudská osoba Ježiša a Božská osoba Syna Božieho – ale iba jedna osoba, a to osoba Božieho Syna – nestvoreného, ale splodeného Otcom od vekov. Ľudská vôľa ľudskej duše Krista bola slobodne a dobrovoľne v plnom poznaní a odovzdaní úplne bez najmenšieho protivenia sa podriadená v láske božskej vôli Božieho Syna a jeho ľudský rozum bol úplne dokonale osvietený, prežiarený priamym blaženým videním Boha.
Kristova smrť na kríži znamenala iba smrť jeho ľudského tela – dočasne prerušené spojenie ľudskej duše Krista s jeho ľudským telom – avšak spojenie osoby Božieho Syna s ľudskou dušou a telom stále trvalo, trvá a bude trvať naveky. Kristus svoju ľudskú prirodzenosť nikdy neodložil ani neodloží. Ľudské telo Božieho Syna sa v hrobe nerozložilo. V momente vzkriesenia na tretí deň v noci zo soboty na nedeľu bolo toto telo premenené na úplne iné duchovné oslávené telo.
(viac na www.misie.sk)