Hĺbku Božieho milosrdenstva Pán Ježiš predstavil sestre Faustíne, ktorá si všetko pozorne zapisovala do svojho Denníčka. Sestra Mária Faustína Kowalska je dnes známa na celom svete ako apoštolka Božieho milosrdenstva.
Prišla na svet ako tretia z desiatich detí v chudobnej a nábožnej roľníckej rodine v obci Glogowiec. Pri svätom krste vo farskom kostole sv. Kazimíra v Swiniciach Warckich dostala meno Helena. Už v detstve si zamilovala modlitbu, bola pracovitá, poslušná a citlivá na ľudské potreby. Do školy chodila necelé tri roky. Ako šestnásťročná opustila rodný dom, aby si službou v Alexandrove a v Lodži zarobila na svoje živobytie a pomohla rodičom. Hlas povolania pociťovala vo svojej duši už od siedmeho roku, ale rodičia nesúhlasili s jej vstupom do kláštora. Klopala na mnohé kláštorné brány, ale nikde ju neprijali. 1. augusta 1925 prekročila prah klauzúry v kláštore Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva vo Varšave na Žitnej ulici. Po niekoľkých týždňoch však prežívala veľké pokušenie prejsť do inej kongregácie, v ktorej by bolo viac času na modlitbu. Vtedy jej Pán Ježiš ukázal svoju doráňanú a umučenú tvár a povedal: „Ty mi spôsobíš takúto bolesť, ak vystúpiš z tejto rehole. Tu som ťa povolal, a nie niekde inde, a tu som pripravil pre teba veľa milostí.“ (Den.19) V kongregácii dostala meno sestra Mária Faustína. Noviciát si vykonala v Krakove a tam v prítomnosti biskupa Stanislava Rosponda zložila prvé a po piatich rokoch večné rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Pracovala v niekoľkých rehoľných domoch kongregácie, najdlhšie v Krakove, Plocku a Vilniuse, kde si plnila povinnosti kuchárky, záhradníčky a vrátničky. Navonok nič neprezrádzalo jej neobyčajne bohatý mystický život. Horlivo si plnila svoje povinnosti, verne zachovávala všetky rehoľné predpisy, bola sústredená, vedela mlčať a pritom bola prirodzená, plná pokojnej radosti a žičlivej nezištnej lásky k blížnym. Celý život sa dôsledne usilovala o čoraz plnšie zjednotenie s Bohom a obetavo spolupracovala s Ježišom na diele záchrany duší. Hĺbku jej duchovného života odkrýva Denníček. Pozorné čítanie týchto zápiskov nám poskytuje obraz vysokého stupňa zjednotenia jej duše s Bohom, hlboký vzťah Boha k jej duši, ako aj jej úsilie a námahu na ceste ku kresťanskej dokonalosti. Pán ju obdaroval veľkými milosťami: darom kontemplácie, hlbokého poznania tajomstva Božieho milosrdenstva, víziami, zjaveniami, neviditeľnými stigmami, darom proroctva a čítania v ľudských dušiach, a taktiež zriedkavým darom mystického sobáša. Takto bohato obdarovaná písala: „Ani milosti, ani zjavenia, ani vytrženia, ani žiadne dary, ktorými bola (duša) obdarovaná ju neurobia dokonalou, ale vnútorné zjednotenie duše s Bohom... Moja svätosť a dokonalosť spočíva v úzkom zjednotení mojej vôle s Božou vôľou.“ (Den.1107) Prísny spôsob života a vyčerpávajúce pôsty, ktoré si ukladala ešte pre vstupom do kongregácie, natoľko oslabili jej telo, že už v postuláte bolo potrebné poslať ju do Skolimowa pri Varšave na preliečenie. Po prvom roku noviciátu zažila neobyčajne bolestné mystické skúsenosti, tzv. temnú noc, neskôr duchovné a morálne utrpenie, súvisiace s uskutočnením poslania, ktoré dostala od Ježiša Krista. Sestra Faustína obetovala svoj život za hriešnikov a z toho dôvodu prežívala aj rôzne utrpenia, aby skrze ne zachraňovala ich duše. V posledných rokoch života narastalo jej vnútorné utrpenie, tzv. noc ducha, ako aj telesné bolesti. Postupujúca tuberkulóza napadla pľúca aj tráviaci trakt. Preto bola dva razy na niekoľkomesačnom liečení v nemocnici na Pradniku a v Krakove. Fyzicky celkom vyčerpaná, ale duchovne plne zrelá, mysticky zjednotená s Bohom, zomrela v povesti svätosti 5. októbra 1938. Mala sotva 33 rokov, z toho 13 rokov prežila v reholi. (Den.)
(pokračovanie)