Myslím, že nech sa človek nachádza v akejkoľvek situácii, nech má akýkoľvek problém, nech sa to zdá akokoľvek nemožné, nech je to akokoľvek ponižujúce a ťažké, ak rozmýšľa nad tým, ako sa zachovať, keď hľadá tú správnu reakciu, musí ňou byť vždy láska. Sme povolaní láskou odpovedať na všetko. Či už hovoríme príjemné, alebo nepríjemné veci, či hovoríme s človekom, ktorého si veľmi vážime, alebo s niekým, kto nám je veľmi nesympatický, či niečo vyčítame, alebo niekoho chválime, či sme v tej chvíli nižšie, alebo vyššie postavení, akokoľvek jasne sa ten druhý mýli a my máme pravdu a akokoľvek veľmi nás ten druhý zraňuje a my sme tí spravodliví, nech robíme alebo hovoríme čokoľvek, na to, aby to malo zmysel, aby to bolo správne, to musí byť naplnené láskou. Keď sv. Rita hovorí, že „sme povolaní k láske“, je presvedčená, že je to to jediné, k čomu sme v skutočnosti povolaní. Ak všetka tá naša pravdivosť a priamosť k druhým nie je z lásky, je to len snaha presvedčiť samých seba, že sú horší ako my. Ak všetka naša obetavosť a služba nie je z lásky, napĺňa nás pýchou a pocitom nenahraditeľnosti. Ak naše utrpenie nie je z lásky, stráca zmysel a prináša nám sebaľútosť. Ak naša dôslednosť a spravodlivosť nie je z lásky, sme len moralistami, ktorým nikto nerozumie. Našou jedinou skutočnou úlohou je milovať, pretože bez toho, aby sme milovali, stráca ušľachtilosť a správnosť aj ten napohľad najsprávnejší krok.

„Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Nebeský Otec.“ Ježiš nie je naivný. Nevidí nás ako tých, ktorí vravia „Aj život položím za teba.“. Nemá žiadne ilúzie. Vie, čo Peter odpovie. Napriek tomu sa ho pýta: „Peter, miluješ ma?“ Pozná našu ľudskosť aj naše hranice. Zažil, ako rýchlo sa dokáže „Hosana!“ zmeniť na „Ukrižuj ho!“ a že medzi chvíľou, keď za neho tasíme meč a tou, keď ho nepoznáme, je často len zopár hodín. On vie, na akej skale stavia, rovnako ako vedel, že keď sa môžeme rozhodnúť, sú vždy dve možnosti. Pozná našu nedokonalosť, no napriek tomu od nás očakáva dokonalú lásku. Pretože vie, že nám ju môže dať. To On je ten, kto bude v nás milovať. Chce milovať nie len nás, ale aj cez nás.

Boh nás stvoril ako špongie. Chce, aby sme nasávali lásku, ktorú na nás vylieva. Nie ako sklenené poháre, po ktorých povrchu všetko steká do odkvapu a ony, nech je toho na nich vyliate akékoľvek množstvo, nakoniec vždy ostávajú suché. Keď do nich Zlý ťukne, ľahko popukajú a rozbijú sa. Ak dovolíme Božej láske preniknúť a vsiaknuť do našich vzťahov, myšlienok, túžob, reakcií, rodín, do celého nášho bytia, do všetkého, čo prežívame a máme, vždy keď sa nás niekto „dotkne“, ostane zmočený. Ničím iným, len Božou láskou.