Vstúpili sme do roka Sedembolestnej Matky, slovenskej patrónky. Utláčaný národ sa vždy k nej utiekal. A čo národ žijúci v slobode? Aby sme na ňu nezabudli, máme tento rok. Zaujímavé by bolo zistiť a zdokladovať, koľko je na Slovensku obrazov a sôch tejto našej Matky. Ale poďme radšej sem bližšie a zahľaďme sa na tú, ktorú máme stále pred očami v našom chráme. Je neveľká, skôr nenápadná a nachádza sa hore na nadstavci oltára cirkevných otcov. Socha je krásna. Zvláštna je tým, že keď na ňu pozerám zblízka a zdola, jej tvár je užialená, no celkom ináč vyzerá z diaľky. Jej tvár je jemná, nežná a akoby sa jemne usmievala. Ďalšou zvláštnosťou je, že sa nepozerá na mŕtveho Syna, ale kdesi do diaľky. Prečo? Čo nám chceš povedať, Mária? Čo si vtedy cítila a o čom si rozmýšľala? Držíš v lone mŕtve telo Syna, ktorému si Ty dala toto telo. Odovzdávaš ho Otcovi, ako keď si ho obetovala v chráme? A s Ním všetky svoje i naše bolesti, trápenia, obavy? No nezabúdaš na to, na čo my obyčajne zabúdame. Pridávaš: „Som služobníčka Pánova, nech sa stane Tvoja vôľa.“ Evanjelista Lukáš nám niekoľkokrát pripomenul, že „...udalosti si uchovávala hlboko vo svojom srdci.“ Čo to znamená? Asi to, že si ich pripomínala v mysli a znova ich preciťovala. Boli to bóje, podľa ktorých sa riadila v živote.
Dva výrazy tváre našej Sedembolestnej nám pripomínajú dve veci.
- Ona sama veľa pretrpela – preto nás chápe a pomáha nám, keď za ňou prichádzame s dôverou.
- Ten pohľad do diaľky je pohľad do večnosti – pohľad viery, dôvery a lásky.
Aj nás vedie k viere, nádeji a láske. Pohľad na ňu vzbudzuje pokoj, istotu i radosť, že všetko utrpenie má zmysel, ak mu ten zmysel dáme. Aké úžasné dary nám ponúkaš, Mária. Ďakujeme Ti.
