Je to prastarý, a predsa veľmi súčasný príbeh. Boli na svete dvaja bratia a žili uprostred prírody. Spolu hľadeli na slnko, mesiac, hviezdy, spolu mokli v daždi, bojovali proti zime. A predsa neboli rovnakí, hoci Boh sa ich rovnako dotýkal cez prírodu – jej krásou, účelnosťou, darmi, ktorými ich cez ňu obdarúval. Obaja verili, že Boh je, že všetko, čo majú, je od neho. A pritom všetkom ich pohľad na svet a Boha bol rozdielny. Ábel sa tešil zo všetkého, čo videl a dostal. Obdivoval krásu lesa, lúk, vrchov, žblnkot potôčkov – všetko! Aj na nepríjemných veciach či udalostiach videl to, čo bolo pozitívne a za všetko Bohu ďakoval. Kain videl len svoju prácu. Krása a užitočnosť v prírode ho neoslovovali. Stále hundral. Keď pršalo, chcel mať slnko. Keď slnko svietilo, bolo mu horúco. No a keďže Boh tomu vládne, hundral na neho. On by to, vraj, lepšie zariadil. V jeseni bratia zistili, že mali toho roku výbornú úrodu. „Poďme sa poďakovať za ňu Pánu Bohu a prinesme mu obetu.“ – riekol Ábel. Kain prikývol, ale myslel si svoje: „V tom všetkom je moja práca a námaha. Teraz sa mám s ním deliť? Na čo? Je silnejší, mohol by sa mi pomstiť, ak to nespravím. Niečo už vymyslím.“ Čo vymyslel, vieme. Nás zaujíma, aká bola ich viera. Ábelova viera bola spojená s radosťou, obdivom, láskou a vďačnosťou k Pánovi sveta. Takáto viera sa Bohu páčila. Kain videl len svoju prácu a zásluhu na úrode. S nikým sa nechcel deliť, s nikým a ničím (ani s Bohom) nebol spokojný. V Bohu videl akéhosi výpalníka, ktorému musí vyhovieť. Jeho viera bola čudná, mal nepravdivý obraz o Bohu. Ktorá viera sa Bohu páčila a ktorú obetu prijal? Aj dnes majú ľudia čudnú vieru. Aká je tá moja? Komu sa viac podobám? Ozaj: Nie je viera ako viera.
