Prezraď nám o sebe: kto si?
Volám sa Marián Jaklovský. Narodil som sa 8. februára 1988 do „tradičnej“ katolíckej rodiny. Rodičia, Vladimír a Valéria, boli pre mňa prvými učiteľmi viery i modlitby. Mám štyroch mladších súrodencov: Monika, Lukáš, Miloš a Štefan.
Po osemročnom štúdiu na Gymnáziu v Sabinove som v roku 2006 zmaturoval a začal štúdium informatiky na Fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach. Toto štúdium som ukončil v roku 2009 titulom bakalár. V tom istom roku, po asi dvojročnom rozhodovaní a úspešných prijímacích pohovoroch, začala moja formácia v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského a s ňou aj spojené štúdium teológie na Teologickej fakulte v Košiciach Katolíckej univerzity v Ružomberku. Akademický rok 2011/2012 som strávil počas pastoračnej praxe v diecéznom centre pre mládež Křížovatka, vo farnosti Příchovice v Českej republike. Diakonskú pastoračnú prax som mal vo farnosti Narodenia Panny Márie v Michalovciach.
Asi od 2. ročníka základnej školy som pravidelne, skoro každý deň, miništroval. Chodieval som na miništrantské „stretká“ i tábory. S častou sv. omšou súviselo aj časté sv. prijímanie a stretnutia s kňazmi, často aj na akciách „mimo kostola“. Obdobie od 16 rokov až po vstup do seminára (21 rokov) som prežil v kruhu mladých Sabinovčanov zo spoločenstva Dom Júdov, s ktorými sme sa pravidelne stretávali na modlitbových, formačných i neformálnych stretnutiach. S odstupom času vidím, že ma „bezpečne“ previedli časom puberty.
Počas štúdia informatiky som sa zapájal do aktivít košického Univerzitného pastoračného centra, zvlášť v internátnom spoločenstve sv. Michala na internáte Jedlíková, posledný rok aj v službe „internátneho koordinátora“. Naprázdno neobišla ani moja rodná farnosť Sabinov, kde som naďalej okrem miništrovania pomáhal s organizovaním letných táborov a iných akcií pre deti, či tri roky ako animátor viedol skupinky birmovancov. Z tohto dôvodu, a aj popudu môjho farára, som absolvoval a úspešne ukončil v roku 2007 Arcidiecéznu animátorskú školu koordinovanú prešovským Arcidiecéznym centrom pre mládež.
Pokiaľ ide o záľuby, rád športujem (futbal, cyklistika, turistika, plávanie, lyžovanie). Baví ma aj práca s grafikou, a to som realizoval v seminárnom časopise Boromeo. Z cudzích jazykov ovládam aktívne angličtinu a trocha rozumiem po francúzsky. Rád si prečítam aj dobrú knihu či zahrám spoločenské hry. Teším sa zo stretnutia s ľuďmi pri rôznych neformálnych príležitostiach, avšak potrebujem aj dostatočný čas na ticho a samotu, zvlášť modlitbu.
Pochádzaš zo Šariša. Aká je, z tvojho pohľadu, intenzita viery mladých v tomto regióne?
Nemyslím si, že (my :), mladí na Šariši, sme niečím výnimoční. To, čo mladých charakterizuje, je slovo mladosť. Sú ako burčiak v drevenom sude a majú pocit, že kovové obruče okolo nich sú dosť tesné. Mladí sa vyznačujú silou, entuziazmom, energiou, chuťou spoznávať nové, nepoznané, túžbou po dobrodružstve... Ich typickou vlastnosťou je pohyb. Všetko je v pohybe, nič nie je na svojom mieste. A tento pohyb či nepokoj sa prenáša aj do ich duchovného života. Hľadajú. Skúmajú. Skúšajú. Asi najčastejším obrazom sú mladí, postávajúci vonku alebo v bare, s cigaretkou či pivečkom v ruke. Dôležitá je pre nich partia. Podstatné je často to, aby zapadli a zároveň boli niečím výnimoční. Hľadajú samých seba, zmysel života, svoje miestečko pod slnkom, kde by mohli byť naozaj šťastní. Avšak sú aj takí, aj keď ich je pomenej, ktorí prirodzene nachádzajú zmysel života v čomsi hodnotnejšom − v darovaní sa, pomáhaní rodičom, súrodencom, možno v stretávaní sa s deťmi na fare alebo so svojimi rovesníkmi pripútanými k vozíčku a pod. Túto inšpiráciu a potrebnú silu čerpajú z každodennej modlitby, eucharistie, zo vzťahu s najlepším kamarátom – Ježišom. Na to, aby sa mladí „vzbúrili“ a žili svoj život skutočne hodnotne, často ináč ako väčšina ich rovesníkov, potrebujú podať pomocnú ruku. Či už je to dobrý kňaz vo farnosti, príkladný život otca a mamy, možno veriaci kamarát, animátor.
Kňaz tretieho tisícročia. Kto to je a aký by mal podľa teba byť?
Je ťažké definovať takého človeka niekoľkými vetami, a ani neexistuje žiaden presný postup, krok za krokom, ako sa stať dobrým kňazom. Avšak, myslím si, že kňaz dneška, nech to už znie akokoľvek pompézne, musí byť v prvom rade svätcom. Človekom, ktorého svätosť bude vo svete žiariť ako svieca vo tme, ako maják v prístave za nočnej búrky. Taktiež má byť svedkom. Nie len rozprávať o Kristovi, o evanjeliu, ale žiť ho deň čo deň, aj v drobných maličkostiach. Pravú silu do každodenných rozhodnutí a duchovných bojov môže načerpať jedine zo živého vzťahu s Kristom. Mal by sa nechať unášať na vodách Božej lásky a naplnený touto Láskou učiť sa milovať svojich veriacich.
Pastoračný ročník si prežil v Příchoviciach v Čechách. Ako si ho tam prežil a čo Ti dal?
Pod farnosť Příchovice (okres Jablonec nad Nisou) patria aj dve filiálky – Desná a Horní Polubný. Počet farníkov všetkých troch dedín dohromady neprekračuje číslo 50. No přichovická fara je zároveň aj Diecéznym centrom života mládeže. Teda prichádzajú sem v hojnom počte mladí zväčša vo veku 14 – 20 rokov, nielen z litoměřickej diecézy, ale z celej Českej republiky. Dôvodom ich príchodu je túžba po odpočinku a načerpanie síl, duševných či telesných. „Decká“ môžu prísť kedykoľvek, a to na neobmedzenú dobu. Centrum sa pre nich stáva akýmsi „druhým domovom“, kde môžu kedykoľvek prísť bez toho, aby boli niekomu na obtiaž či nemohli si to finančne dovoliť.
Naša komunita, tzv. „tím“, pozostávala z farára (Vladimír Novák), kaplána (Jozef Kadlic), dvoch pastoračných asistentov a mňa. „Základnou filozofiou“ centra je dôraz na spoločenstvo a uskutočňovanie evanjelia. Aj keď sme na fare boli sami, bez mladých, samozrejmosťou bolo spoločné prežívanie rannej a večernej modlitby, sv. omše, stolovania či často aj voľného času.
Okrem pripravovania programu a venovaniu sa mladým, mojimi povinnosťami boli: nakupovanie, starostlivosť o kostoly, miništrovanie a príprava liturgie.
Zažil som mnoho krásnych chvíľ a ostalo mi veľa krásnych spomienok. No boli aj chvíle ťažké, v danej chvíli sa zdali často nezvládnuteľné, ba priam neriešiteľné. Ale s odstupom času, keď emócie opadli a „ovocie“ stihlo dozrieť, vidím v tom úžasnú Božiu pedagogiku. A tak moja vďaka patrí v prvom rade Pánovi, ktorý ma viedol svojimi tajomnými cestami a celý čas ochraňoval, a taktiež ľuďom, zvlášť „tímu“, ktorý mali so mnou dostatok trpezlivosti.
Kedy si začal rozmýšľať o kňazskom povolaní? Kto a čím ovplyvnil tvoje kňazské povolanie?
Moje premýšľanie o kňazstve pred seminárom možno rozdeliť na dve etapy. Tá „vzdialená“ bola ešte kdesi v detstve. Mnohí chlapci chcú byť v tomto veku policajtmi, hasičmi či vojakmi. No a ja som chcel byť kňazom. V tomto období na mňa silno vplýval príklad nebohého duchovného otca Vendelína Korínka, ktorý bol v Sabinove už na dôchodku. Okrem toho, že som veľmi často chodieval miništrovať na „jeho omše“, občas som ho navštevoval aj u neho na byte. Raz mi otec Korínek dal úlohu naučiť sa „Pater Noster“ a začal ma dokonca učiť latinčinu, ale to netrvalo dlho, keďže potom sa mu zdravotný stav zhoršil. Vždy, keď som šiel k nemu na sv. prijímanie pri oltári, dával mi polovicu z veľkej hostie a občas to skomentoval slovami: „Žeby ši i ty raz tak dával.“
Potom prišla puberta, vyrástol som z detských snov a plánoval si založiť rodinu. Po gymnáziu som začal študovať informatiku (rok 2006), keďže ma to bavilo a aj pracovné uplatnenie vyzeralo sľubne. No a koncom prvého ročníka na vysokej škole prišla druhá, „bezprostredná“ etapa pred seminárom. Doteraz si pamätám ten okamih... Bol tuším marec, fara v Hermanovciach, ďalší víkend počas Animátorskej školy, omša v sobotu večer v kostole, po sv. prijímaní – tichý, nevtieravý, a predsa časom neutíchajúci „hlas“: „A čo tak kňazstvo?“ Najprv som sa zľakol, potom zasmial, ale neprestával som na to myslieť. Tak nasledoval asi rok hádania sa s Pánom, aby mal „rozum“, veď všade naokolo je toľko schopnejších, múdrejších i šikovnejších chalanov. Potom to bolo nejaký čas vo fáze 50 na 50, čo sa týka manželstva a kňazstva. Ale nemohol som to ťahať a čakať donekonečna, chcel som sa už definitívne rozhodnúť. A tak som šiel v lete po druhom ročníku štúdia informatiky na duchovné cvičenia k jezuitom do Prešova a rozhodol sa. Následne vo februári som podal prihlášku do seminára, v júni ukončil bakalárske štúdiá a v septembri 2009 nastúpil do kňazského seminára.
Počas tohto obdobia (koniec strednej školy/začiatok vysokej) som zasa bol v blízkom kontakte s našimi kaplánmi Henrichom Grejtákom, Jožom Kozákom, a hlavne Peťom Sýkorom, s ktorým som celý proces rozhodovania aj konzultoval.
Mal si na ceste ku kňazstvu aj pochybnosti a krízy?
Jou... A koľko J... Spomeniem len tie „najväčšie“. Hneď prvé duchovné cvičenia, ešte som nebol ani týždeň v seminári, a už som si myslel, že ten celibát nezvládnem. Neskôr to bola nechuť k štúdiu – tá filozofia a pedagogika mi vôbec „nevoňali“. Potom pastoračný ročník, kde som bol tvrdohlavý a „spričny“, keď som si nerozumel s farárom a do toho som sa ešte poriadne zaľúbil... Do seminára som sa predsa len vrátil, aj keď poriadne rozbitý. Potom zasa nasledovalo znechutenie a určitý „odpor“ ku kňazstvu, keď som počul o rôznych škandáloch a zlyhaniach kňazov v zahraničí či aj u nás. No a nakoniec počas piateho ročníka až prehnaný strach, či to všetko zvládnem. A isto ďalšie skúšky a prekážky sú ešte len predo mnou – tak vám už vopred ďakujem, že ma aj naďalej sprevádzate svojimi modlitbami.
Počas tvojho štúdia informatiky si tri roky žil na internáte. Neľutuješ tieto tri roky, keď si pomyslíš, že by si už mohol byť tri roky kaplánom? Čo ti dali?
Určite neľutujem. Aj keď to možno vyzerá ako stratený čas, tie životné skúsenosti sú na nezaplatenie. A u Boha sa bavíme o večnosti. Teda či budem kňazom napr. 53 alebo „len“ 50 rokov – to je úplne jedno. Nejde o kvantitu, ale o kvalitu. No a okrem skúseností som za ten čas aj ja trochu dozrel. Už to bol „iný“ Majo ako ten po maturite. Ináč som dokázal prežívať či vnímať mnohé udalosti v živote – ale od dokonalosti som mal (a mám) ešte riadne ďaleko J. No a nakoniec, aj keď o kňazstve som uvažoval už ako malý miništrant, seriózne som sa začal zaoberať touto myšlienkou až rok po maturite, teda koncom prvého ročníka štúdia informatiky.
Prečo si myslíš, že dnes treba kňazov? Načo ich potrebujeme?
Kňazská služba možno nikdy nebola taká aktuálna ako dnes. Síce každá doba mala svoje úskalia, ťažkosti či nebezpečenstvá. Ale zdá sa, že ľudia akosi vždy vedeli, kde je „sever“. Dnes je ale mnoho ľudí popletených. Nie že by to mali pomotané v hlave, ale nerozumejú svetu okolo seba a sebe samým ešte menej. Sú nešťastní. Pri hľadaní svojho šťastia často triafajú vedľa a zbytočne si ubližujú.
Dnešný svet a ľudia potrebujú Boha. Potrebovali ho síce stále, ale tragédiou dneška je, že si to neuvedomujeme. A práve táto priepasť medzi človekom a Bohom je výzvou pre každého kňaza – pomôcť človeku stretnúť sa s Bohom. Jeden kňaz mi raz povedal: „Pán Boh vás potrebuje. A ľudia ešte viacej...“
Na čo sa najviac tešíš v kňazskej službe?
Teším sa na kňazstvo ako také – nemám špeciálnu oblasť, na ktorú by som sa zvlášť tešil. Skôr však viem, čoho sa bojím, resp. pred čím mám určitý (a snáď aj zdravý i potrebný) rešpekt. A teda, či to všetko zvládnem, resp. či budem dobrým kňazom. Či nebudem rýchlo sklamaný, a aby som to nedajbože „nezabalil“. Či budem rozumieť ľuďom, a zároveň, aby som bol zrozumiteľný pre ľudí. No a nakoniec, asi najväčší rešpekt mám zo spovednice – posadiť sa z druhej strany, ako som dosiaľ zvyknutý. Ak si všimneme veľkých svätcov – Ján Mária Vianney či páter Pio – tak práve v spovednici bolo najviac práce i diali sa najväčšie zázraky. A to chce mnoho trpezlivosti, modlitby či pokory...
Prečo bude tvoja primičná omša „O Božom milosrdenstve“?
Chcel som niečo kristologické – Božie telo, Božské srdce a pod. Len som sa nevedel rozhodnúť. Až nakoniec inšpirovaný prebiehajúcim Rokom milosrdenstva som objavil formulár „O Božom milosrdenstve“.
