Možno si niekto myslí, že sme sa nerozlúčili. Ale nie je to tak. On sa rozlúčil s každým. Už dávno a mnohokrát. Miloval svoju manželku, deti, vnúčatá, pravnúčatá. Miloval svoju rodinu, rodiny svojich súrodencov i súrodencov manželky. Miloval svoju prácu. Keď musel do dôchodku, našiel si každý deň prácu. Nie, aby sa nejako zabavil. Ale že to bolo dôležité. Všetko bolo dôležité a potrebné. Zdá sa niekomu, že bol prísny, tvrdohlavý alebo necitlivý? Omyl. Všetko, čo sa ho dotýkalo, chcel riadiť, lebo si myslel, že je to jeho povinnosť. Svoju lásku prejavoval predovšetkým prácou, službou nám všetkým. Viem, že by urobil všetko pre ľudí okolo seba. Preto považujem za symbolické, že zomrel skoro ráno, keď išiel kúpiť chlieb.
Narodil sa 29. marca 1924 v Brusnici v robotníckej rodine Jána a Júlie rodenej Baranovej ako tretie z desiatich detí. Príbuzenstvo vtedy pracovalo ako robotníci na píle. Tam môj otec dorástol na dospelého muža, inšpirovaný svojím otcom, tvrdo a poctivo pracujúcim s ostatnými robotníkmi. Sám začal robiť na píle. Dostal sa na malý parný rušeň, čo bol jeho sen.
V roku 1944, keď vojnové časy spôsobili vypálenie niekoľkých obcí horného Zemplína, bola zničená okrem celej obce Košarovce aj píla a s ňou kolónia. Obyvateľov dotknutých obcí Nemci vyhnali. Rodina Jána Nováka v tom čase už bola v príbuzenskom vzťahu s rodinou jankovského farára Štefana Drába, pôvodom zo Sabinova. A tak iba s tým, čo si mohli odniesť v rukách, prišli ako utečenci nášho mesta. Keďže sa po vojne už nemali kam vrátiť, ostali v Sabinove.
Na konci II. svetovej vojny bol povolaný do vojenskej služby, ktorú prežil v Bratislave. Po návrate do civilu sa zamestnal v prešovskom Solivare a neskôr v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. V tomto období začal pomýšľať na založenie rodiny. Vravel, že v Dubnici poznal nábožné a dobré dievča v spoločenstve mladých katolíkov. Ale potom stretol na sabinovskom korze Margitu Kuľkovú a bolo...
Naši rodičia sa zosobášili v roku 1952. Počas pobytu v Dubnici sa narodil prvý syn Anton. Vtedy sa rodičia rozhodli pre návrat na východ. Vhodné podmienky boli vo Vranove nad Topľou, kde sa budoval Drevokombinát v Hencovciach. V tom období sa narodili synovia František a Pavol. Keď sa v roku 1958 naskytla možnosť práce a bývania v Sabinove, znovu sa presťahovali. Neskôr prestavali domček na Ružovej 127 a po narodení Jozefa v roku 1961 sa doň nasťahovali. Tam sme ešte pribudli Ladislav, ja a naše sestry Mária a Gitka.
Treba dodať, že otec odišiel z Dubnice hlavne preto, že nechcel pracovať vo fabrike, v ktorej sa vyrábali zbrane, aj keď to bolo finančne nevýhodné. A aj neskôr si hľadal prácu tak, aby bol blízko svojej rodine a mohol sa lepšie starať o svojich najbližších.
V Sabinove si teda otec našiel prácu v OÚNZ – poliklinika Sabinov ako vedúci údržbár a bezpečnostný technik. Spôsob, ako vykonával svoju prácu a ako pristupoval k ľuďom akéhokoľvek postavenia, ma vždy udivoval a napĺňal zvláštnym pocitom hrdosti. Aj on sám bol na svoju prácu hrdý. Mimoriadne však bolo, akú pozornosť venoval ľuďom a ich životným cestám. To neboli len ľudia z „ústavu“, ako polikliniku v Sabinove voláme. Kolegovia, lekári, sestričky. Mal som pocit, že má s nimi zvláštne puto. S ľuďmi z práce? Áno. Boli časy, keď si boli ľudia blízki z hocijakých dôvodov. Podobne angažovane pristupoval aj k ľudom, ktorí ho o pomoc požiadali, bez ohľadu na to, ako na neho natrafili. Bol zručný a cieľavedomý. Musel prísť na to, ako veci fungujú a ako ich možno opraviť. A vždy na niečo prišiel.
Boli ľudia, ktorí sa čudovali, ako môže prakticky z jedného platu vychovať osem detí. On však vedel šetriť a rozumne využiť veci. Urobiť si niečo sám, vybrať úspornejšiu verziu... Nikomu nič nedlhoval, nikomu nenabiehal a nedával úplatky. Aj nás učil, že sa máme usilovať o to, na čo spravodlivo máme.
Úplne osobitnou kapitolou v živote môjho otca boli vzťahy v rodine. Tej vlastnej, ale aj v celej širokej rodine. Neustále sa usiloval mať prehľad o tom, ako sa kto má, so všetkými komunikovať a podľa potreby pomáhať a podporovať sa. A to až do posledných dní.
A ako to bolo s tým chlebom? Každý deň, ktorý som prežil v rodnom dome, sa začal tým, že som na stole našiel chlieb (alebo rožky), ktoré otec kúpil skôr, než ostatní vstali. Skôr než vstala manželka, syn, dcéra alebo ktokoľvek iný. Nadovšetko však bol vzťah s Bohom. Nepíšem to preto, že som kňaz, ale že je to tak. Omša, spoveď, modlitba. A s pribúdajúcim vekom odovzdanosť. Od osemdesiatky pripomínal, že už nadsluhuje, lebo žalmista píše, že „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame.“ (Ž 90, 10) Veľa čítal, na veľa vecí sa pýtal. A hocijaká odpoveď mu nestačila. Keď sme sa stretli ako rodina, vždy ďakoval za ďalší rok, Vianoce, odpust, výročie. A vždy dodal, že sa teší, že nám Pán Boh doprial znovu sa stretnúť. Myslel na smrť a na večnosť, na všetkých zosnulých, predovšetkým na rodičov a súrodencov. Ale pritom bol presvedčený, že kým pre neho príde čas odchodu, musí byť užitočný a starostlivý...
Aj vo štvrtok: ako každé ráno vstal, urobil pár drepov, umyl sa, obliekol sa, pomodlil sa, prečítal si liturgické čítania omše, na ktorú sa chystal. Stretol sa s manželkou, ktorá nemohla spať, pobozkal ju a potom išiel kúpiť chlieb. Ďakujem ti za ten chlieb. Viem, že si považoval za dôležité priniesť ho na náš domáci stôl. Nevadí, že to tentoraz nevyšlo. Hlavne, že si to chcel. My vieme, že tvoj náhly odchod z domu znamená, že si nás mal a máš všetkých a každého osobitne rád. Prepáč, že sme ti niekedy nerozumeli. Ale sa mi zdá, že išlo o nedorozumenie. Asi sme si mysleli, že spojenie „ty a chlieb v tvojej taške“ je také obyčajné. Tých pár centov na chlieb ostalo v peňaženke, lebo v nebi ich nebudeš potrebovať. Tam si dostal chlieb na kráľovskej svadbe Božieho Syna za talenty, ktoré si tu získal. Tak sa teš. My budeme chvíľku plakať. Medzitým sa vrátime ku svojej taške a budeme sa snažiť chodiť po chlieb, aby sme si zaslúžili prísť za tebou.
Touto cestou chceme vyjadriť hlboké dojatie a vďačnosť všetkým Sabinovčanom za prejavy účasti a sústrasti našej rodine, ktorých sa nám dostalo v minulých dňoch, keď tragicky zomrel náš milovaný otec, František Novák. Veľmi nám pomohlo vedomie, že bol obľúbený a známy toľkým ľuďom. Úprimne ďakujeme. Manželka Margita Nováková s deťmi a ich rodinami.