Myslíme si, že máme čas. Rátame s ľuďmi, ktorých máme radi. Keď sme s nimi, považujeme za samozrejmé, že s nimi budeme ešte nespočetne veľakrát a keď sa s nimi lúčime, sme si istí, že sa s nimi skôr či neskôr budeme zvítavať. Myslíme si, že si môžeme dovoliť mlčať, nehovoriť s nimi o veciach, o ktorých chceme, lebo bude ešte veľa lepších príležitostí sa ich na niečo opýtať, povedať im alebo im dať najavo, akí sú pre nás vzácni. Sme presvedčení, že si môžeme dovoliť luxus na niekoho sa hnevať, zazerať a byť urazení. Myslíme si, že máme celý život na to − byť dobrí, ľúbiť druhých – nemusí to byť práve dnes a práve týchto ľudí. Nepochybujeme o tom, že je pred nami ešte veľa dní, kedy sa budeme môcť začať pravidelne modliť, snažiť sa počúvať Boha, veľa chvíľ, kedy mu budeme môcť dať priestor konať v našom živote. Myslíme si, že dnes môžeme pokojne sedieť v zóne svojho pohodlia, čakať na správnu chvíľu, čas, keď budeme lepšie pripravení urobiť to, čo od nás Boh chce. Sme presvedčení, že môžeme, ba máme právo strácať čas sledovaním prázdnych seriálov, čítaním bulvárnych denníkov a prezeraním zbytočných príspevkov a fotiek na sociálnych sieťach. Je nám jasné, že nám patrí „oddychovať“, že bude ešte veľa času hrať sa s našimi deťmi či rozprávať sa manželkou/manželom.
Žijeme, akoby sme tu boli večne. No mýlime sa.
Nech je tento advent časom, kedy budeme stáť v pravde. Keď spolu s Terezičkou začneme vďačne prijímať každý deň, každú chvíľu ako to jediné, čo máme v rukách, ako milosť navyše od milosrdného Otca, ako jedinú príležitosť odpovedať na jeho lásku. Prijmime ho nanovo - a každé ráno znova - do všetkého čo žijeme a poprosme ho, aby sa stal centrom toho všetkého. Aby nás očistil od toho čo je treba, aby sme mohli neustále a stále viac zakúšať jeho blízkosť. Blízkosť toho, ktorý raz príde a neustále prichádza ako Emanuel - “Boh s nami”.