Mám pred sebou sv. písmo – Lk 1,26-38 a hľadím na obraz Ladislava Záborského, ktorý túto udalosť premeditoval a namaľoval. Ten obraz rozpráva a vťahuje ma do deja. Veľmi by som chcela vedieť, čo si vtedy cítila, Mária.
Obraz je na prvý pohľad jednoduchý – veď aj ty si jednoduchá dievčina. Stojíš tam v dolnom pravom rohu, hlavu máš sklonenú a celá si zaliata žltým svetlom. Okrem teba tam nie je nič. Iba z neba mieri na teba biely lúč. V Záborského reči biely lúč vždy znázorňuje nebeského Otca. Nevieme, či si v dome, alebo niekde v prírode. To je vedľajšie. Je tu teda len Pán Boh a ty. Kde je On, tam sa stráca všetko ostatné, pretože nie je dôležité. Uvedomuješ si, že už nevnímaš ani čas, ani priestor. Ponáraš sa do večnosti a vnímaš božiu prítomnosť. Keď trošku zdvihneš zrak, vidíš v tom svetle drobné vesmírne častice tancovať svoj radostný tanec. Nevieš ako dlho takto stojíš a obdivuješ ten zvláštny jav.
Zrazu počuješ slová božieho posla: „Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On sa bude volať Synom Najvyššieho.“
Vtedy si sa ozvala: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ v zápätí zaznela odpoveď: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ Hneď po tom sa ozval tvoj hlas, ktorý sa šíril celým vesmírom. Možno až vtedy si si uvedomila, že si ich ty vyslovila: „Hľa služobníčka Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Tieto slová ozvena niesla do všetkých kútov zeme i vesmíru. Počul ich Pán, príroda aj všetky nebeské tvory. Piesne vďaky, chvály a radosti zneli navôkol. Ty si zrazu spozorovala, ako sa zhora znáša a klesá na teba jemnulinký závoj, ktorý ťa celú zahalil. Cítila si len veľké šťastie z božej prítomnosti. Potom nastalo hlboké ticho. Ticho životodarné. Ticho, ktoré si si obľúbila a doniesla si ho späť do bežného života.
Panna Mária, ďakujeme ti za tvoje FIAT – STAŇ SA.