Možno ste si všimli, že sa objavujú útoky na náboženstvo. V kníhkupectvách je veľa kníh, ktoré zavrhujú všetko náboženské (napr.: „God is not great“ – Boh nie je veľký, „The God Delusion“ – Ilúzia Boha). Všetky tieto knihy majú za cieľ „rozmontovať“ ideu Boha a praktizovanie náboženstva. V jeseni 2008 začali hrať film, ktorý sa volá „Poznačení náboženstvom“. Vysmial všetkých veriacich ako hlúpych a poverčivých. Na internete na youtube nájdete film „Zeitgeist“, ktorý tiež hovorí, že kresťanstvo je len vtip. Hovorí, že je to len prerozprávanie mýtu o zomierajúcom a vstávajúcom Bohu. Tak ako sa v egyptskom príbehu hovorí o bohu Hórusovi, ktorého zabijú a potom vstane z mŕtvych, v gréckej mytológii je to boh Dionýzos a v hinduistickej zasa Krišna.

Avšak C.S.Lewis si všimol, tak ako aj J.R.R. Tolkien (vynikajúci odborník na mýty), že tí, ktorí považujú evanjeliá len za mýtické príbehy, asi veľa mýtov vo svojom živote neprečítali. Veľký učenec a odborník na mýty Mesialare hovorí: mýty sú osadené do illo tempore, t.j. v tom čase alebo kde bolo tam bolo. Alebo viete, ako je to v Hviezdnych vojnách – raz dávno na vzdialenej galaxii.... Takúto formu má zvyčajne mýtické rozprávanie. Prečo? Pretože mýty sú o rytmoch a nevyhnutnostiach prírody. Chcú presiahnuť priestor a čas, pretože sú veľkými všeobecnými pravdami.

Nepôjdem do podrobností, ale napr. mýtus o Hórusovi je o prílive a odlive v Níle. Keď si dešifrujeme jazyk, zistíme, že je o vplyve, ktorý mal Níl na Egypťanov, je o raste a rozvoji v poľnohospodárstve a je tiež o objavení sa faraónov, vládcov Egypta. Mýtus o Dionýzovi je o raste viniča a hrozna a o vzniku vína, čo bolo kľúčovým prvkom v živote Grékov.

Aj pri zbežnom pohľade na evanjeliá môžeme vidieť, že Ježiš nie je mýtická postava ako Hórus, Dionýzos a Krišna. Existuje v konkrétnom čase v dejinách. V Lukášovom evanjeliu čítame, že Ježiš prišiel na svet, keď Kvirínius spravoval Sýriu a Augustus bol rímskym cisárom. A okrem toho bol ukrižovaný – a to týždeň čo týždeň vyznávame – za vlády Poncia Piláta. Jeho existencia sa dá ľahko dokázať z rôznych historických prameňov.

A teraz k rozprávaniu o vzkriesení. Počujeme o veľmi konkrétnych ľuďoch – napr. Mária Magdaléna z Magdaly, malinkého mesta, ktoré leží pri Galilejskom mori, počujeme o Márii – Jozesovej matke. Sú to ženy, ktoré prichádzajú k hrobu. A sú tu ďalšie konkrétne postavy – Peter a Ján, ktorí bežia k hrobu, jeden je rýchlejší ako druhý. Často premýšľam, načo je tu tento „nevyhnutný“ detail. Asi si na ten detail živo pamätali. Ale počuli ste už rozprávať človeka, ktorý mal autonehodu alebo prežil nejaké dôležité stretnutie? Takíto ľudia často hovoria aj o malých detailoch. V opise vzkriesenia sú aj také detaily ako napr. stav, v ktorom bol hrob po vzkriesení, ako tam boli poukladané plachty. V Skutkoch apoštolov Peter hovorí o tom, ako s nimi Ježiš jedol a pil po vzkriesení. Ak by nám išlo len o nejaký mytologický príbeh, toto je zbytočná podrobnosť. Všimnite si túto tendenciu vidieť detail. Ale čo je najpresvedčivejšie a najvýraznejšie, čo je najudivujúcejšie v príbehu o Ježišovi je to, že Ježiš mal svedkov - Peter, Pavol, Jakub, Ján, Matúš a ostatní. Išli na koniec sveta až na smrť, aby ohlasovali skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania.

Ježiš mal svedkov, ktorí si živo pamätali na jeho vzkriesenie, živo si pamätali, ako hrozne zomieral a živo si pamätali jeho nádherné vzkriesenie. To je jedinečnosť Veľkej noci. To vyvracia tvrdenia tých, ktorí vysmievajú kresťanstvo. To nás presviedča, že nemáme do činenia s nejakým prerozprávaným mýtom. A práve vďaka týmto svedkom sa zhromažďujeme, aby sme slávili Veľkú noc, pretože Boh urobil niečo neopakovateľné, jedinečné, odlišné. Boh porušil zákony prírody tým, že vzkriesil svojho Syna z mŕtvych. A to je ten rozdiel.