Predivná láska ťa niesla na kríž, aby ja som mohla žiť... V jednu chvíľu, keď som počúvala tento text, začala som premýšľať. Pán Ježiš sa obetoval pre nás ľudí, aby sme mohli žiť. Lenže ako žijeme? Vraj najzriedkavejšou vecou v živote je „žiť naozaj“. Väčšina ľudí buď prežíva, živorí alebo si len užíva. Nič z toho ale nie je pravý život. Žime, tvorme, robme dobré skutky, pomáhajme, majme sa radi navzájom, neubližujme. Ak chceme ísť za svojimi snami, choďme, aj keď vidíme veľa prekážok, veď Pán Ježiš nám ich pomáha predsa zvládať.
Tešme sa z maličkostí. Nechajme sa viesť po tej Božej ceste, tej, ktorú nám Pán Ježiš rovná. Vážme si jeden druhého. Každý deň buďme vďační za všetko, čo máme, a hlavne za to, že môžeme prežiť ďalší deň pod krídlami nášho Pána. Naučme sa byť ľuďmi láskavými, dobrými. Odpúšťajme a dávajme ľuďom druhé šance. Žime s pokorou, nie s pýchou. A večer, keď sa ukladáme na spánok, nezabudnime ďakovať za deň, ktorý sme mohli prežiť, ospravedlniť sa za svoje hriechy a taktiež prosiť Pána o to, po čom túžia naše srdcia. A len tak dokážeme skutočne žiť.