Tma ... hustá bezhviezdna...
No, prichádza brieždenie. Nebadane, a predsa rýchlo pribúda svetlo... Už sa dajú rozoznať predmety. Svetlo pribúda. Zrazu vyhupne nad obzor veľké karmínové slnko a stúpa stále vyššie a vyššie. Jarný, ranný, svieži vzduch vonia a prihovára sa človekovi. Rosa na tráve, sťa diamanty sĺz radosti prírody, svojím trblietavým leskom upozorňujú na prítomnosť Pána.
Dnes to Mária Magdaléna nevidí. Uzavretá je vo svojom žiali a bezradnosti, ktoré jej ako beľmo kradnú zrak. Nič nevidí a nič nepočuje. A predsa dnes mimoriadne prespevujú vtáci, bzučia včely a šelestia stromy. Ona myslí len na Ježiša.
„Mária“ – to počula. Tak sa jej vždy prihováral On. Oči jej uzdravil, už vidí.
„Rabbuni“ – Je to On. Živý, skutočný, plný svetla. Vystúpil z tmy hrobu a ako slnko rozohnal všetky temnoty. Rozdáva život a radosť. Áno, radosť! Mohutnú ako rieka, ktorá sa vylieva z brehov. Posiela ju k apoštolom so správou, že ich predchádza do Galileje. Jej srdce je plné radosti a chce sa s ňou s každým podeliť. Vyžaruje z nej a jej ústa kričia: „Žije!“ Túto radosť nech pozná každý človek!
Zrazu – studená sprcha nevery, práve od tých, od ktorých to nečakala. Nedá sa odradiť. Uteká do ulíc a tam rozpráva o tom, čím je plné jej srdce a celá bytosť. Ženy, tie bezprávne osoby, ju prijali a reťazová reakcia radosti vybuchla v Jeruzaleme. Márne bolo rozháňanie. Správa sa šíri: „Ježiš vstal zmŕtvych, ako to predpovedal. Je živý a Mária sa s ním rozprávala!“
Je to pravda i napriek všetkej nevere a prenasledovaniu! ALELUJA!