John Eldredge v knihe Všetko tvorím nové opisuje, čo nás asi čaká na večnosti. Boh všetko obnoví, daruje nám novú zem, všetko bude krajšie, farebnejšie, dokonalejšie... Pri čítaní tak trochu rozmýšľam, že keď skončí tento vírusový čas, ani naša terajšia Zem už niky nebude ako predtým. Ale nie o tom som chcela.
V jednej kapitole je opísaný príbeh Muž, ktorý sadil stromy. Je to podobenstvo pokorného pastiera, ktorý premenil celú oblasť tým, že na pustých miestach sadil stromy. Na pôde, ktorá mu nepatrila vysadil stotisíc stromov. Ujalo sa dvadsaťtisíc a zostalo desaťtisíc dubov. Postupne sadil brezy, javory. Za tridsať rokov sa krajina zmenila na nepoznanie. Toto podobenstvo končí slovami: „Keď si uvedomím, že jediný človek vedel svojou jednoduchou fyzickou silou a svojou pevnou vôľou premeniť púšť na zasľúbenú zem...“
Po prečítaní tejto vety som sa „pozrela“ na Izraelitov a ich putovanie do zasľúbenej zeme. Doteraz som to vnímala tak, že Kanaán bola krajina, ktorá naozaj oplývala mliekom a medom. Boh ju pripravil pre Izraelitov a im bolo treba už len žiť. No po prečítaní týchto riadkov som otočila optiku. To nie krajinu bolo treba pripraviť. Ale ľudia neboli pripravení na to, čo im Boh chcel zveriť. Preto museli putovať štyridsať rokov po púšti.
Čo to znamená pre nás (mňa)? Aj nám Boh chce zveriť poklady, ktoré pre nás pripravil. No dá nám ich až vtedy, keď budeme na to pripravení. Občas bývame nespokojní s rodinou, v ktorej žijeme, s kolektívom v práci, so spoločnosťou... Nemáme právo sa sťažovať, kým „nevysadíme“ stotisíc stromov. A možno aj viac. Ak prispejem k zmene v rodine, práci, spoločnosti... stane sa pre mňa zemou zasľúbenou.