A zasa sme o rok mladší. Teda ak tomu budeme chcieť uveriť. Pripustiť to. Človek vraj svoje detstvo môže prežívať dvakrát. Prvýkrát ho prežíva vo svojom originálnom detskom veku. A druhýkrát potom, keď už je sám rodičom, prežíva detstvo svojich detí sebe vlastným, no opäť dospelo detským spôsobom. To druhé obdobie detstva je možno ešte zaujímavejšie a krajšie, lebo si môžeme viac a intenzívnejšie uvedomiť skutočne detský pohľad na svet. Tak krásny vo svojej jednoduchosti. Tak čistý vo svojej nezaťaženosti predsudkami. Prenesúc tieto myšlienky do kresťanskej roviny, by sme mohli povedať, že svoje prvé detstvo prežívame po krste. To druhé potom, keď prežívame udalosti života Ježiša Krista a uvedomujeme si ich oveľa viac rozumejúc im oveľa lepšie a hlbšie. Čím viac ho prežívaním poznávame, tým viac si uvedomujeme tajuplnú skutočnosť, že sme Božími deťmi. K omladzovacej kúre, ktorá hladí vrásky času na čele nášho života, ma vedie aj myšlienka sv. Bazila: „Kto siaha po tom, čo je pred ním, ten ustavične mladne“.
Po čom teda siahať v živote. Po čom siahať v tomto nasledujúcom roku, aby sme sa stávali stále viac mladšími? Po slove, ktoré nám zanechalo Slovo. Slovo, ktoré sa stalo telom. Slovo zubom času nezožltnuté, ale sa napĺňajúce stále viac a viac. Napĺňajúce sa v každodenných udalostiach nášho života. A v tomto roku, ktorý má byť viac venovaný a zameraný na kultúru, k čomu nás vyzvali naši biskupi, to môže znamenať aj „kultivovanie“ nášho života. Poznávaním toho, po čom by rád siahol duchovný človek v nás. Po pokrme pre dušu, ktorý ju posilňuje k poznávaniu a prežívaniu tajomstiev človeka a Boha. To je siahanie po slovách napísaných, po slovách znotovaných, po slovách hovorených. Ale hlavne po slovách vypovedateľných spôsobom, ktorým dokážu hovoriť iba srdcia. Mladé srdcia, ktoré sa dokážu nadchnúť. Nadchnúť sa pre zmenu samého seba, kvôli tomu druhému. Buďme mladými pre Slovo. Pre Ježiša Krista. A hlavne – s Ježišom Kristom.